Narodíme sa. A potom dlho rastieme. Necháme mamku, nech nám utiera bradu polepenú zmrzlinou a ocka, nech nás hojdá na hojdačke z pneumatiky. Samozrejme, nie príliš silno, aby sme nespadli a neublížili si. Ibaže vo veku trinástich rokov sa tatko vzdiali. A my spadneme, udrieme sa, možno potečie aj krv. A čo teraz?
V jednom nemenovanom českom časopise som čítala vynikajúci názor. Jedného dňa, keď deti pomaly prestávajú byť deťmi a zistia že ono to vlastne vôbec nie je také ružové, chcú východisko. Čo je naporúdzi? No predsa Nirvana. A hneď názov piesne, čo vidíte v nadpise, hovorí sám za seba - Príď taký, aký si ( Come As You Are ).
Nik nemôže tvrdiť, že táto skupina je zabudnutá, práve naopak. Mladí ju dodnes vyhľadávajú.
Kurt ponúka riešenie, Kurt je priateľom, Kurt chápe a nadáva s nami. Aj keď dnes si vraj priemerný seattleský občan myslí, že grunge je značka citrónovej limonády.
Aspoň meno Jimi Hendrix, ktoré už ale patrí do celkom inej hudobnej kapitoly, v nich evokuje to, čo má. Nezabudnuteľná gitarová ikona je pochovaná neďaleko letiska v rodnom meste grungeovej hudby, v Seattli.
Čo tá grungeová hudba vlastne je? Jej najslávnejší predstavitelia, Nirvana, tvrdia, že je to zanedbaný výzor, mastné vlasy, charakteristický škriekavý spev a tisíce dolárov v ruinách roztrieskaných hudobných nástrojov.
Agresia a zlosť, napadlo by každého po vypočutí dnes už rockovej hymny piesne Smells Like Teen Spirit.
A zároveň Láska a neha, (ne)čuduj sa svete, prýštiaca z každého slova piesne All Apologies, ktorú Kurt naspieval pre svoju dcéru. V nej sa ospravedlňuje za všetko, čo vykonal, že nebol takým, aký by mal byť a nežil správne.
No svoje pokánie nezavŕšil práve úspešne.
Spevák spáchal samovraždu 5. apríla 1994. V ten deň jeho malá Frances Bean oslávila druhé narodeniny, aj keď bez ocka. Ten ležal v garáži svojej vily s prestrelenou hlavou.
A ako to teda vyzerá v dnešnej dobe?
Chlapci a dievčatá dorastú do veku krásnych rokov štrnástich, prefarbia si vlasy načierno ( alebo na blond?), namaľujú nechty, švajčiarskym nožom dokatujú nohavice nosené do kostola, zavrú sa v izbe, nenávidia celý svet a... počúvajú Nirvanu.
Šedivejúci otcovia týchto detí, generácia starších Black Sabbath, sa nad tým len ironicky uškŕňajú.
Tento článok píšem, lebo aj ja som bola kedysi dieťa „Nirvany".
A vám, otcom, a všetkým s ironickými úsmevmi odkazujem, že nepodceňujte tento kult.
Deti dospejú, naučia sa, že depresie sú síce fajn, keď počas komplikovaného obdobia puberty neviete cítiť ani lásku vlastnej matky, ale dá sa žiťaj inak.
Stanú sa dospelými a založia si vlastné rodiny. A raz za čas si nostalgicky hodia do playlistu Cobaina a jeho chlapcov.
A medzitým prídu nové deti bažiace po nejakom porozumení.
Nezabudnite... že kedysi tu žil takýto človek. A hoci mnohí si pri jeho mene predstavia tie najhoršie veci - drogy, alkohol, sebadeštrukciu, mnohí ďalší jeho teenagerské posolstvo.
V tej druhej skupine ich je myslím omnoho viac.
