Áno, Matkin toho o sexe píše veľa. Respektíve občas píše aj o iných veciach než je sex. Ale priznajme si, každý bežný potentný človek tieto veci rád vidí, číta, prípadne o nich počúva. A o to viac, ak sú zaobalené v briskných slovných hračkách, čo je špecialita tohto spisovateľa.
´Lebo to, čo všetci donekonečna riešime, sú naše citové vzťahy podložené sexom,´ tvrdí postava z knihy Polnočný denník.
Predstavme si každodenný kolobeh života bežného tridsiatnika. Budíček o šiestej ráno, raňajky, káva a denná tlač do rúk, to celé korunované dvadsiatimi minútami v dopravnej zápche. V práci tri hádky s kolegami a zistenie, že tie blbé žalúzie v kancelárii sa opäť polámali. Nasleduje koniec pracovnej doby, no to sa ale treba ponáhľať do najbližšieho supermarketu po dennú nádielku pre štyri hladné krky a dva z nich ešte treba vyzdvihnúť zo školskej družiny. Doma je potrebné prichystať večeru a desiatu pre deti a snažiť sa nepohádať s nežnejšou polovičkou, ktorej deň nebol o nič ružovejší. Takáto je už životná rutina pracujúceho človeka, s menšími či väčšími výkyvmi.
A najmä preto sa tento náš anonymný úradník teší na pol jedenástu večer, kedy si bude môcť na internete prečítať nasledujúcu kapitolu knihy Láska je chyba v programe. Na chvíľu sa ponorí do spleti milostných dobrodružstiev, intelektuálnych rečí a sarkastických dialógov. Nielen ten môj život je taký beznádejný. Aspoň na tých pár minút denne nie som sám.
Hoci je pravda, že mužom sa zdá ten Matkin "akýsi premudrelý a vševediaci". Vo svojich knihách vždy vyzdvihuje ženskú intuíciu a logiku, zatiaľ čo mužov prezentuje skôr ako večne opité a nadržané tvory. Nie je to práve preto? :)
Matkin si nás podmanil svojou schopnosťou písať bez obalu, písať o všetkom a písať štýlom zrozumiteľným pre každého. V nemenovanom časopise má vlastnú poradňu s ručením obmedzeným, kde sa snaží vtĺcť do ľudí s citovými problémami trošku toho svojho nadhľadu. Raz ale vyjadril obavu, že sa ľudia príliš stotožňujú s postavami z jeho kníh. Dokonca natoľko, že sa snažia vymaniť z harmonických vzťahov, pretože sú príliš "nemaximovské" a viesť bohémsky život plný vína a cudzích postelí. Ja si ale myslím - odtiaľ - potiaľ. Je dobré čítať iné životy ale lepšie je žiť ten svoj.
Zaujímal by ma váš názor na věc - čítate radi knihy Maxima E. Matkina a myslíte, že vám niečo dávajú? A prečo podľa vás tak usilovne schováva svoju identitu?
A ešte jedna geniálna ukážka...
Zastavil som na pumpe, kúpil som si obložený chlieb, kávu, čokoládu a šiel do auta. Vonku si ma odchytil mladý narkoman a chcel drobné. Ponúkol som mu jedlo.
- Chcem prachy, - povedal.
- Prachy ti nedám, - povedal som mu. - Ale môžeš sa najesť.
Na okamih sklopil oči na môj chlieb a kávu v plechovici a odpľul si:
- To si zožer sám a zdochni.
Sadol som si do auta, pustil si starý Massive Attack, rozbalil chlieb, ktorým aj ten narkáč pohrdol, a zrazu som sám seba videl ako postavu z nejakého lacného nezávisláckeho filmu o divnom týpkovi, čo sa rúti smerom ku dnu alebo na tom dne už je a márne sa z neho snaží vyhrabať. Prvá rozumná veta filmu by bola „To si zožer sám a zdochni" a divákom by bolo v podstate od začiatku jasné, že si to hlavná postava zožerie a zdochne.
