Občas to so mnou ako so šéfkou nie je ľahké. Viem, čo chcem, mám svoju predstavu, chcem, aby veci fungovali, som náročná nielen na seba, ale i na ľudí, s ktorými pracujem. Na druhej strane som spravodlivá, chápavá, viem počúvať, dokážem ohodnotiť kvalitný výkon a poďakovať zaň.
Pred pár dňami som si nostalgicky zaspomínala na deň, keď som vo vysokom štádiu tehotenstva ešte len dozerala na stavebné základy dnes už môjho druhého „dieťaťa". Uplynulo pár rokov a ja som naozaj hrdá. Nielen na každú jednu položenú tehlu a podporu ľudí, ktorí pri mne v neľahkom období stáli, ale i pacientov a ich dôveru, s ktorou sa mi počas uplynulých rokov vkladali do rúk. Bez nich by som nikdy neprežívala pocity, ktoré mnou lomcujú práve v tejto chvíli.
Často počúvam od priateľov o tom, aké si kolegovia (najmä ženy) dokážu robiť naprieky, navzájom sa ohovárať, hádzať si polená pod nohy a snažiť sa vyšplhať po chrbte tej druhej čo najvyššie. Sledujúc moje „baby", som nesmierne šťastná, že podobné hlúposti riešiť nemusíme a koncentrujeme sa na oveľa podstatnejšie, produktívnejšie veci. Teda, aspoň dúfam. :-)
Poviem vám, že taká dovolenka s tímom spolupracovníčok, ktoré sú zároveň vašimi kamarátkami, je bohovská a v istom smere veľmi poučná. Dozviete sa množstvo užitočných vecí nielen o tom, ako na ľudí pôsobíte a čo si o vás myslia, ale prídete spolu aj na množstvo zlepšujúcich nápadov, zažijete kvantum príjemných chvíľ a takto strávené okamihy váš vzájomný, (ne)pracovný vzťah ešte väčšmi umocnia.
Tí, ktorí podobné akcie absolvujú pravidelne, možno prevracajú očami a článok zavreli ešte niekde v úvode. No pre mňa je to celkom nová skúsenosť, o ktorú som sa chcela takto verejne podeliť. A hoci už o pár dní naša turecká idylka končí a my sa opäť vrátime do sterilných ambulancií, toto je niečo, na čo budeme s úsmevom na perách ešte veľmi dlho spomínať. Prinajmenšom ďalších päť rokov.
