Dovolenkové obdobie. Ľudia presúvajúci sa z bodu A do bodu B. A späť, a tak ďalej dookola.
Každý zamestnaný a vyťažený 24 hodinovým kolotočom dňa to dôverne pozná. Koľkokrát chceme urobiť viacej, ako vieme aj fyzicky reálne zvládnuť, a presne toľkokrát sa presvedčíme, že nie sme stroje, že sa to jednoducho nedá. Aj napriek špičkovej organizácii či extra pomoci.
Podobne to bolo aj u nás. Cestovanie na konci školského roka je perlička. V priebehu posledných týždňov sú naplánované všetky možné aktivity detí, ako napríklad športové dni, záverečné vystúpenia, koncerty, rozlúčkové posedenia a, čo ja viem, čo všetko ešte. Balenie na dovolenku odsúvate na poslednú možnú chvíľu. Sledujete predpovede počasia, kôli výberu oblečenia, rozmýšľate aké lieky potrebujete, poistky, hračky...A keď ste žena, tak vám nemusím vysvetľovať, že je to činnosť, ktorá spadne na plecia presne vám. Chlap síce pomáha, ale chlapi sú v tomto chlapi- na okrasu. Oni si tak vedia zbaliť svoje veci, aj to už považujem za výsledok mnohoročného partnerstva v rodine, ktorú ste si spoločne založili. Ale ten zvyšok ostane na vás.
Nakoniec večer, deň pred odchodom konečne balíte a dúfate, že všetko, čo potrebujete je čisté a použiteľné. Veď viete, sem tam zistíte až pri balení a pri rýchlej kontrole, že tu chýba gombík, tam je dierka, a tak rýchlo improvizujete. Najčastejšie ručnou prácou, ktorá samozrejme netrvá raz, dva, tri. To nehovorím, že niektorí ešte aj žehlia. Ja absolútne odmietam žehliť na skladanie do kufra, potom to aj tak zase znova treba žehliť. Zabitý čas.
Zvyčajne začínam baliť od najmladšieho, od ponožiek, cez pyžamo až ku teplému oblečeniu, lebo ak náhodou počasie nevyjde, tak potom musíte naháňať alternatívy. Teším sa, keď mi deti podrastú a budú samostatnejšie. Osobitná kapitola sú hračky, čím mladšie, tým väčšie množstvo. Lebo s jedným plyšákom spí, s druhým sa hrá, aby prvému nebolo smutno a mal kamaráta, potom ešte xyz iných s ktorých eliminujete nevyhnutné minimum. Druhý kus batožiny balil starší samostatne, ale pri rýchlej kontrole som zistila, že chýba milión potrebných vecí, lebo pubertiak všetko vie. Univerzálna odpoveď: mama ja viem. No môj zlatý, ja ťa ľúbim, ale nevieš, lebo spodné prádlo, ponožky do Tvojej batožiny nedokráčali. Medzitým ja balím spoločný kufor a ďalší ruksak. Rozmiestnim všetko podľa váhy, lebo limity na letiskách sú neúprosné.
Ráno pri odchode tajne dúfate, že dokumenty, lieky, oblečenie, obuv a všetky dôležité veci sa nachádzajú v batožine. Telefóny, všetka elektronika, lebo, keď náhodou pracujete počas dovolenky, tak je to nevyhnutné. Dovolenka je hlavne pre deti.
Na letisku si gratulujete, že ste presun zvládli bez stresu až pokiaľ nezistíte, že rad cez bezpečnostnú kontrolu je neskutočne dlhý. To nemôže byť také zlé. Vyberáte veci na kontrolu podľa inštrukcií, aby prešli cez skener. Prechádzate s deťmi cez kontrolnú bránu, nikto nepípal, netreba sa vyzúvať, vyzliekať....Až pokiaľ sa vás pán na kontrole neopýta, je to váš kufor?
Čo máte v kufri?
Pozerám na neho ako námesačná.
Vytreštím na neho oči. Včera neskoro večer som narýchlo balila 3 ruksaky, dva malé kufríky a jeden veľký spoločný kufor a ja si mám pamätať, čo sa nachádza práve v tom tebou vytipovanom? Konkrétne v tom, na ktorý ty teraz ukazuješ?
Si robíš prdel.
Že on to nemôže otvoriť a ďalej ma nepustí, pokiaľ mu nepoviem, čo tam je a on to musí skontrolovať. Skoro ma tam vystrelo. Mu hovorím, že som balila všetku rodinnú batožinu, že neexistuje, aby som si pamätala presne, čo tam je. Po mojom vysvetlení, pridal pomocnú otázku, hádam pochopil moju paniku v očiach. Je tam nejaká elektronika?
Že či tam mám elektroniku?
To už mi kontrolky frčali jedná radosť. Poslednú zbalenú vec si pamätám občerstvenie a zeleninu. Potom rozmýšľam či to nemôže byť tá dokovacia stanica na monitor, dôkladne zabalená manželom, ktorej som narýchlo hľadala miesto. Bude. Rýchlo som vysypala informáciu a oni len kontrolovali zoskenovaný obrázok. Keď otvoril kufor tak tam chválabohu neboli žiadne podprsienky, nohavičky a všetky tie nevyhnutné ženské drobnosti. Aj keby ste ma tam zabili, nespomenula by som si v ktorej batožine sa nachádzajú moje osobné veci.
Potom to už nabralo rýchlejší spád, ale celý prechod kontrolou trval asi hodinu. Všetko kompletne vybalili, pootvárali, rozipsovali, rozobrali, otestovali. Na to koľko rokov ja cestujem, toto bola moja prvá dôsledná kontrola v Európe.
Moje poučenie do budúcnosti, zoznam, píšte si zoznamy aspoň približne. Ináč vás zaručene obleje pot pri podobnej otázke.
Ale teraz vážne, vy ostatní si skutočne pamätáte všetko do detailov keď balíte rodinnú batožinu? Ako pochopím možno jeden, dva kusy ale už pri treťom bez šance, lebo rozdeľujem podľa váhy a nie podľa toho komu to patrí.
