Prekvapene som si vypočula vôbec prvé uvítacie slova, ktoré povedala moja spolusediaca po pravej strane. Wauuu, vzhľadom na to, že vedľa nej okrem mňa nikto iný nesedel, privítanie bolo určite adresované mne. Zostala som v šoku. Čo to ma znamenať? Robí si srandu?
Hovorila o manželke svojho syna, ktorá sedela hneď cez uličku. Nazvime ju Anna. Mohla ju počuť, ale nepočula ju. Anna bola tak zaujatým svojim spolu sediacim, že počas celej cesty sa opýtala iba raz či dvakrát niečo svojej svokry. Verím, že viedla zaujímavé hovory a určite mali spoločné témy. Nič ju netrápilo. Moja susedka mala problém sa postaviť a ísť po svojich na toaletu. Posunúť si nohy, zdvihnúť sa zo sedadla, natiahnuť sa pre deku, ktorá jej len tak mimochodom spadla. Absolútna normálna stará žena okolo osemdesiatky. Cesta trvala osem a pol hodiny.
Čo ju prinútilo vysloviť také tvrdé slova? A hneď na úvod? Ved som sedela pri nej sotva päť minút…Nie je to zvláštne?
Jej akože dcéra Anna bola niečo po päťdesiatke. Z rozprávania som sa veľa nedozvedela, ale na základný obrázok sa mi pohľad načrtol.
Vracali sa z dovolenky, ktorá trvala prblizne sedem dni. Pozostávala z viacerých úsekov: Nórsko, Švédsko, Nemecko a spiatočná cesta späť domov. Počasie sa vydarilo, ľudia boli milí, prírodné scenérie priam rozprávkové a služby úžasné. Anna robila spoločnosť svojej svokre počas celej cesty. Dojemne, že? Ani to však nič nemení na fakte, ktorý stará žena vyslovila určený mne pravdepodobne na privítanie či, čo to vlastne bolo.
Moja susedka bola dosť unavená a rokmi tiež i dosť poznačená. Po tom, čo to vyslovila iste mnohých napadlo, senilná. Nie nebola ani zďaleka. Bola jedna z tych, ktorí napriek tomu, že cely život pracujú, mentálne ich to vôbec nepoznačí. Žiaden Alzheimer alebo tak nejak.
Anna bola skôr typ ženy, ktorá vie, čo chce. Upravená, úsmev zavesený na tvári hádam v každej chvíli. Milá, nenápadná, človek by o nej zle slovo nikdy nepovedal. Stále sa snažila o dobrý dojem. Čierne vlasy starostlivo nakaderene vypnuté dohora odhaľovali krk a poukazovali na výrazne lícne kosti. Môj prvý dojem bol, taká bez chrbtovej kosti, ako sa hovorí. Ale ako potom, že vie, čo chce, že?
Nebola to dilema medzi svokrou a Annou.
Cely vnútorný konflikt nebol postavený na báze rodinného nedorozumenia.
Skôr ma napadá spojenie typu, keď som ja dala život tvojmu manželovi a svojmu synovi, prečo ho ty nedaruješ ďalej, prečo sa neobetuješ, prečo?
