Ani ja som sa nevyhla pravidelnej návšteve zubára. Objednaná a hlavne vopred mentálne pripravená. Doma som si v pokoji premyslela, čo, keby ako, prečo, lebo, čo, lebo...musím a bez zubov byť nemôžem. Nie, nevyhováram sa. Ale nech mi nikto nehovorí, že k ním chodíme radi.
Zubár a gynekológ. Jeden zhora, druhý zdola. Úplne jedno aké pohlavie vyšetruje.
Prišla som približne 15 minút vopred, aby som bola načas, aby nikto nebol nervózny, skrátka minimalizovať všetky možné následky. Parkovanie tiež vyriešené, hlavne, keď sa pokúšate zaparkovať ráno v špičke. Úplná idylka.
K zubárom chodím zo zásady autom. Nikdy totiž netuším v akom stave opustím ordináciu. Buď mojou vinou, zhodou okolností alebo v poslednom rade vinou zubára.
Jeden z mojich dávnejších zážitkov spred zopár rokov zahŕňa aj odstránenie cysty a ja s vreckom ľadu na chladenie uprostred leta za volantom, v aute bez klímy. Celkom pestrý zážitok ak musíte šoférovať, a balansovať rozpúšťajúce kilové vrecko ľadu na pleci, nakláňajúc hlavu a tlačiť na sánku s tým, že to hádam zvládnete. Z osobnej skúsenosti zásadne nedoporučujem. Nezvládnete, zjednodušte si to. Zoberte si taxík alebo požiadajte o pomoc.
Ale k veci. Dnešná návšteva bola úplne odlišná, ako z filmu kde hrával Fantozzi, Louis de Funes a podobne.
Do čakárne ma pribehla upozorniť recepčná, že pán zubár mešká 15 minút. Sedím a čakám. A stále čakám aj po pol hodine. Už som mohla tušiť, že to bude mať neštandartný priebeh. Nakoniec meškal dlhšie. Pribehol, ospravednil sa a, že ide opravovať moje zuby bez zbytočného naťahovania času. Vysvetlil, že mi pichne injekciu na umrtvenie. Odmietla som s tým, že ide o bežné výplne, že toto hádam vydržím. Toto som jediné aj vydržala.
Keď mi na začiatku, dávali zo sestričkou ochranné plastové rúško cez ústa natiahnuté cez dáku drôtenú konštrukciu, ktorá upevnila skus, aby som ho náhodou neuhryzla, už som mohla tušiť problém. Nemohla som hovoriť, úplne ticho, bez hudby, bez pohybu. Potom ma kompletne vyklopil do ľahu, kde som mala hlavu zaklonenú. Prisunul si svoju pracovnú taburetku, taká tá na polosediace, polostojace práce a usadil sa.
Už tušíte, kde bola moja hlava? Presne tak, presne tam...
Tam skončil aj môj precitlivelý nos. Môj vycvičený ňuch súťažiaci so psami. Áno, áno, ak vám predstavivosť funguje, tak moja hlava skončila presne medzi jeho rozkročenými nohami, lebo ja som bola vo výške jeho rúk. Tak, aby mohol v pokoji pracovať. Aj pracoval. A ja som sa v duchu modlila, aby to netrvalo dlho.
Och, ako som sa mýlila. Po hodine som zdvihla ruku, lebo moje raňajky v žalúdku sa rozhodli opustiť ich tráviaci priestor. Nepomohla ani asi príliš rýchla ranná sprcha zubára. Môj nos protestoval hneď, keď identifikoval neznámý ľudský pach. A potom to už išlo rýchlo. Keď sa spojili vnemy, musela som vstať. Či mal dokončené alebo nie. Dlhšie by som to nezvládla. Môj nos so žalúdkom uzavreli dohodu a bolo vybavené.
Milé dámy, len na vysvetlenie, je úplne jedno, že bol fešák, taký ten plagátový typ. Verte mi, že som sa snažila, ale do tejto pozície ma už nikdy nikto v žiadnom prípade nedostane a môže vyzerať, ako len chce. Áno aj som sa červenala, chcela som sa smiať, ale nechcete uraziť...Chlapi sprchujte sa poriadne, nikdy neviete kto vás bude niekedy oňuchávať. A nie každý feromón nám ženám sadne.
Zuby potom dokončil v inej polohe.
Už teraz sa teším na ďalšiu skoro obyčajnú návštevu zubára.
