Priezvisko Hegerová pochádza z obdobia manželstva s dramaturgom a prekladateľom Daliborom Hegerom, ktorý bol okrem iného riaditeľom bratislavského Slovenského Národného Divadla - Nová scéna a synovcom básnika Pavla Országha Hviezdoslava. Manželstvo trvalo iba tri roky.
V rokoch 1953 - 1958 mala angažmán v Divadle Petra Jilemnického v Žiline. V roku 1957 si ju všimol Juraj Berczeller, kapelník orchestra legendárnej bratislavskej Tatra revue, pôvodne Tatra Kabaret, bol to legendárny kabaret, ktorý vznikol v roku 1930 v bratislavskom hoteli Tatra. Bolo to vyhľadávané miesto s francúzskou reštauráciou a kaviarňou s hudobnou produkciou. Ako divadelná a filmová herečka využívala šansón tak od domácich ako aj zahraničných autorov, ako bolí napríklad Édith Piaf, Jacquesa Brela a ďalší. V rokoch 1961 - 1966 pôsobila v pražskom divadle Semafor. V roku 1965 mala s Miroslavom Horníčkom recitál H & H'65. Po skončení angažmánu v divadle sa venovala sólovým koncertom najmä v zahraničí. V roku 1963 v čitateľskej ankete Zlatý slávik, ktorý každoročne vyhlasoval český hudobný mesačník Melódie, sa umiestnila na druhom mieste, hneď za Evou Pilarovou. V roku 1964 účinkovala v legendárnom českom muzikálovom filme Kdyby tisíc klarinetů. V rokoch 1967 - 1969 vystupovala v parížskej Olympii. Ako pozoruhodná stálica šansónu je uznávaná hlavne v nemecky hovoriaci krajinách, kde často koncertovala. V čase československej komunistickej normalizácie jej koncertná činnosť bola obmedzovaná.
11. augusta 2011 Hana Hegerová oznámila médiám, že končí so svojou speváckou kariérou. Prekonala mozgovú aj srdcovú príhodu a nemohla chodiť.. Šansoniérka prekonala vážny zdravotný kolaps, po ktorom ju lekári uviedli do umelého spánku. Zle znáša výkyvy počasia. Kráľovná českého šansónu nevychádza už ani na balkón. Nemôže sa dočkať, až ju odvezú zase do Berouna, do rehabilitačnej nemocnice. Osud prvej dáme slovenského šansónu zasadil ďalšiu ranu . Zomrel jej jediný syn Matúš. Mal problémy s alkoholom, ktorý mu vážne poškodil pečeň a pankreas. Rakovina to úplne nebola, ale mal smrteľnú chorobu, potvrdila skormútene sama Hegerová. Jedinou radosťou jej tak zostali vnuci. Starší Matúš sa živí filmovou produkciou v Česku, mladší Marek hrá hádzanú za Slovensko. Všetci fanúšikovia jej prajeme , aby sa ubránila úspešne ako sama spieva: "Ubránila som sa viac menej úspešne, nikto nesmel siahnuť na moje čerešne..."
Z knihy: Hana Hegerová originálna a svoja, Michaela Košťálová
Skromnosť a pokora
"Môžete chcieť, môžete sa snažiť, a nemusí to nikam viesť. A naopak vôbec sa nesnažiť, a môže sa stať niečo ďaleko dôležitejšieho ..."
(Hana Hegerová)
Znie to možno neuveriteľne, ale práve "skromnosť a pokora" ako by boli najvhodnejšie synonymá pre charakteristiku osobnosti menom Hana Hegerová. Dokonca je možné povedať, že len ťažko by sme hľadali podobné povahy ľudí, ktorí sú skutočne veľké osobnosti a pritom sú skromní a nenápadní, lebo za nich hovoria ich tvorba a činy.
Pani Hana je v tomto ohľade skutočný unikát. Už od svojich začiatkov v divadle o sebe hovorí ako o malom talente hereckom a žiadnom speváckom, pričom skutočný úspech vidí iba v stopercentne odvedenej práci. Keď mala dvadsať, priala si zo všetkého najviac byť dobrou herečkou, ale nie slávnou. Keď sa stala herečkou a neskôr ešte slávnejšou speváčkou šansoniérkou, hovorila zase, že pre svoju slávu neurobila nič. Iba to, že sa vždy snažila pôsobiť a pracovať tak, aby sa za seba nemusela hanbiť. "Moc vysokú mienku o sebe nemám ... Obdivujem, keď niekto vie spievať, ja spievať neviem, ja spievam len písmenká ... A sama sa nepočúvam. Ja len vnímam všetko to, čo som v piesňach pokazila ..." hovorí až príliš sebakriticky umelkyňa v rozhovore pre knihu Hana Hegerová ... a láska kľačí na hrachu.
Až mimoriadne prekvapujúci je fakt, ako moc je nad vecou aj v prípade svojich vyznamenaní a ocenení, ktorých nebolo za jej život málo a ktoré navyše boli rozhodne zaslúžené. Nepýši sa nimi ako deväťdesiat päť percent iných kolegov z branže a rozhodne nie je do nich zahľadená. Nezostáva pohľadom uväznená v ich lesku a vo svojej sláve ... Pojem samochvála nepozná, nieto narcizmus ... To jej sú skutočne na hody vzdialené ľudské vlastnosti. V dokonalom svete, ktorý je síce krásny, ale pominuteľný, nezostáva ... Naopak priznáva, že je síce veľmi márnomyseľná, ale tu, kde by nárok na márnomyseľnosť bol skôr na mieste, ako by túto vlastnosť skutočne nikdy nepoznala ... Keď jej totiž bola v relácii Impulzy Václava Moravce položená otázka: "Vy ste za svoju hudobnú spevácku kariéru dostala mnoho zlatých, platinových platní, dvojplatinové za predaj vašich albumov, kde ich všetky skladujete, tie dosky zlaté, platinové, keď ony bývajú pomerne neskladné, sú také veľké? " netušil ešte ani samotný moderátor, kam až ho skromnosť umelkyne dovedie, a ako veľmi ho prekvapí, skôr lepšie povedané zaskočí a takpovediac "odzbrojí". Odpoveď umelkyne bola totiž až príliš prozaická, ako sama charakterizovala - praktická: "No ... na záchode. Je to malá miestnosť, to je pravda, ale ja tam mám obrázky a medzi tým mám aj tie ceny. A jedna, tá je taká veľká dosť, tak s tou zase tienim slniečko, ako mi páli do izby. Ja tam mám knižky, tak aby nevyšli navnivoč, tak tam je. Ja to užívam prakticky. Len potom na tom záchode keď som, tak to sa človek môže aj zamyslieť , keď sa pozerá na to, že? " odvetila s úsmevom a úprimne umelkyňa ...
"Poteší ma každé uznanie, ale ceny alebo uznania nikdy neboli mojím cieľom. Vždy som chcela, aby ma ľudia mali radi, keď som na javisku."
