Stále a stále dokola ma dokáže osloviť modlitba otca Františka: "Pane, daj, aby som sa snažil skôr potešovať iných, než aby mňa potešovali; skôr chápať iných, než aby mňa chápali; skôr milovať iných, než aby mňa milovali."
Vlastne celé kresťanstvo je prepojené so službou: "Syn človeka neprišiel na svet aby sa dal obsluhovať, ale aby slúžil".
Aj každý z nás dokáže oceniť nesebecké správanie. Je to super a vnímame to koľko razy ako prejav lásky. Niektorí samozrejme, patrím často medzi nich aj ja, ako niečo samozrejmé. Niet sa čomu diviť, keď naše vnútro je často zraňované a prichádzame o to, čo by podľa nás nám najlepšie prospelo.
Preto ma aj oslovil výrok v úvode. Každého poteší, ak sa nájde niekto s kým vieme plakať, s kým sa vieme podeliť o radosť atď. Tu funkciu voči druhým by sme mali plniť voči priateľovi, apokiaľ sa dá, aspoň v obmedzenej miere aj voči ostatným, netreba sa izolovať, nevieme totiž, v kom spoznáme nového priateľa. Možno práve preto je priateľ priateľom, lebo nás len nezneužíva pre svoje potreby, ale vie, že aj my sme zranení, máme svoje radosti i sklamania, a že aj my potrebujeme pomôcť.
nie nadarmo sa hovorí, že ten kto túži resp. najviac pomáha, potrebuje sám pomôcť. A to je práve tá posledná časť úvodu - "Ked jedného dňa zavoláš a nikto ti neodpovie, príd rýchlo ku mne........ Možno ja potrebujem pomoc!!" - radi totiž hľadíme na druhých ked pomáhajú nám, myslíme si aký je ten druhý super, silný, odvážny, ale napadlo nás , že ten druhý je možno tak krehký ako my? a takisto zranený, unavený, ubolený na duši. apod.? Samozrejme, nemôžme hned zrobiť z toho druhého nejakého "chudáčika".
Aby som sa moc nerozpisoval, netreba vždy myslieť len sa seba. A aj ked niekto je akokoľvek super, potrebuje občas podať pomocnú ruku. Takže je na nás, či sa rozhodneme hľadieť na svet len sebecky, alebo sa rozhodneme pre lásku k blížnemu.
