Prvou takou falošnou predstavou je to, ako rýchlo nás ma liečiť. Radi by sme boli, aby to urobil hned, odstranil i jazvy. Pekne naivna predstava, že? a pritom ani lekári v nemocnicach nehoja a neodporučaju liečbu na jeden šup.
Druhou falošnou predstavou je to, že to naše poranenie nestrpí odklad, lebo je hrozne nutne, aby to bolo vylučne teraz, lebo to naše poranenie je to najhoršie na svete. Tí druhí majú menej starosti, menej problemov, oni to vedia vyriešiť sami....proste druhí sa maju lepšie, len na nas všetci akosi kašlú.
Tretou falošnou predstavou je spôsob ako nás ma Boh liečiť - proste Boh nech luskne prstami a odstrani tak problem. Najlepšie bezbolestne, akoby zázrakom. Sme skromní, že?
Štvrtou falošnou predstavou je to, že my vieme, ako si to môžeme poliečiť sami. To že si tým ublížime inde, nás ani netrápi. A ešte sa nejako ukecáme, že je to v pohode. Niekdy mi to pripadá že ked nas boli hlava, udrieme si ruku, aby sme cítili bolesť ruky a nie hlavy... Alebo bolesť na duši alebo na srdci riešime bolesťou fyzickou
Piatou naivnou predstavou je to, že utekáme, alebo ignorujeme poranenie. Nacápeme sa liekmi na utíšenie bolesti, alebo oblbovákmi a tvárime sa, že nič nas neboli, ale výsledok je len ten, že si ublížime viac, lebo sme problémovú časť tela viac namáhali.
Šiestou naivnou predtsavou je to, ked bolesti nepredchadzame. žijeme ako samovrahovia, ničíme si zdravie, ale kto je vinný a zlý za to že zrovna v tej najnežiaducej situácii sa nam čosi stane? no predsa Boh, kdežeby my.
Siedmou falošnou predstavou je to, že si chceme napalánovať kedy námmôže byť zle a kedy nie. Nadávame, že zrovna teraz, ale kedy vlastne inokedy? V danom momente si najdem iný čas, ale budme úprimní k sebe - kto z nás by si spomenul, že teraz alebo vtedy môžem byť chorý?
Osmou takou nesprávnou predstavou je to, že berieme chorobu ako trest - "prečo zrovna ja? prečo zrovna táto choroba?" radi sa vtedy spýtame. To, že choroba je dlhodobé presiľovanie sa, alebo chodenie po špici noža, na to si nespomenieme. Často totiž žiadame odtela aby fungovalo na storpo ale zabudame minimalne na odpočinok.
Deviatou blbou pričinou je to, že si myslíme, že choroba je prekážka. Ona v podstate aj prekážkou je, treba zarábať, dodržiať termíny, ísť na stretnutie a podobne. Ale neukazuje nam choroba, že sme nahraditeľní? a neukazuje nám práve tú našu pýchu, ako si namýšľame ako sme nenahraditeľní? A ako vysoko sú tie hmotné veci, niekedy až na prvom mieste? Nemá nás teda choroba upozorniť, že sú aj iné veci v živote ako kolotoč zarábania peňazí?
Desiatym paradoxom je to, že choroba nás uči byť trpezlivým a paradoxne je to jedna z ciest k Bohu a my ju radi tak zahadzujeme. Pozeráme a hľadáme ako byť rýchlo zdraví, ale uniká nám podstata choroby - že choroba má nas pripraviť na život s Bohom. ˇčo ak práve ta naša choroba, tá naša bolesť je len spôsob, akým nás Boh očisťuje, ale my namiesto lásky, vidíme v tom nelásku.
Boh sa ku nám správa ako chirurg, alebo ako pôrodny asistent. A ako skalpel používa druhých ľudí, a rôzne životné situácie. A niekedy nás učí tak, že nás hodí do vody, aby nás naučil plávať.
Sláva Ti, Bože, že sa o nás tak staráš, a že nás neustále svojou láskou uzdravuješ
