Boh je ako starostlivý Otec, ktorý sa o každého stará.
Samému sa mi stalo, že som zažil dni, keď som sa ocitol akoby vo víre. keď veci okolo mňa sa diali a ja som svojim vnútorným postojom padol na zem, otvoril oči a len tak pozeral. Neboli to len dobré situácie, boli aj problémy, ale zároveň akoby keď som to vnútorne prijal, sa behom pár chvíľ menilo.
Náhoda? Kopu náhod. Šťastena? Osud? koľko mien ešte vymyslíme, aby sme zakryli, že tu je Boh, ktorý sa stará o tento svet.
Azda namietnete - a čo Afrika, čo ľudia v treťom svete - prečo sa o nich Boh nepostará? Ale sme tu my - ja ty, on, ona, sú tu druhí ľudia, ktorím dal ľuďom nadbytok, aby sme sa naučili podeliť. Ale čo robíme my? Je tu jedna tretna ľudstva, ktorá si užíva ako tie dve ostatné dokopy a potom tie zvyšné deve tretiny si musia podeliť len to málo, čo zostane, alebo to, čo akoby len tak mimochodom darujeme.
Alebo choroby, vojny atď. , namietok je kopu. Kopu ľudí nadáva na Boha, že Boh niečo neurobí s týmto svetom. Boh nám neustále dáva prostriedky aby sme to mohli zvládnuť. A my? Miesto toho tvoríme zbrane, a skrze ne člove spúšťa vojny(a často len kvôli našej pýche, aby sme si ukázali kto kde je pánom). Ukazujeme na Boha, že on je ten zlý, že by mal zasiahnuť..... ale nie je chyba vlastne v nás? v ľuďoch? Že i napriek neustálemu burcovaniu z Božej strany, skrze Cirkev, odmietame pokoj a lásku, hoci o nej hovoríme a "akože" túžime? A pritom by stačilo aspoň trošku rešpektovať aspoň moráne zákony, keď už nič iné. Nie, my sa radšej sebecky stiahneme do ulity, zadefinujem si, že my sme tí, ktorýms a krivdí a tí, ktorým sa ubližuje a sme tí, ktorým vlastne treba pomôcť.
Hovoríme: "Boh sa o nas nestará, minule som Ho prosil/la o niečo a nevyhovel mi". A skrze tento postoj hneď generalizujeme "Boh nie je" alebo "Boh je ten, ktorý sa o tento svet nestará". Ale svojim postojom dávame najavo to, aby sme si z Boha urobili akéhosi sluhu, ktorý keď luskneme prstami(a máme tú drzosť nazvať to ešte aj modlitbou) tak nech nám hneď vyhovie. ale je to správne?
Boh je ako Otec. stará sa o nás. Ale aj dieťa, keď sa učí chodiť, tak ho otec púšťa, aby sa naučilo samo chodiť, aj napriek tomu, že dieťa to vníma ako "podraz" najmä keď padá a udiera si kolienka. Alebo keď v iných veciach akoby išiel proti tomu dieťaťu. Nedávno som videl napr. prezentáciu o motýľovi, ktorý sa liahol z kukly. Človek, ktorý ho videl, ako si nemôže poradiť, mu pomohol, ale tomu motýľovi to uškodilo, lebo sa mu tak nerozvinuli krídla. Čo by sa stalo s nami, keby Boh hneď na všetko reagoval a vo všetkom nás rozmaznával? Neboli by sme ako rozmaznané deti, neschopné ničoho? Preto Boh vypočuje každú modlitbu, ale nie na každú reaguje.
Ďalším problémom, ktorý vzniká, a na základe ktorého si myslíme, že Boh "neexistuje, lebo nereaguje na naše prosby", je ten, že my sa na veci pozeráme ľudskými očami. Prichádzame často s ľudskou prosbou a potrebou a očakávame, že bude splnená. No nie vždy to, čo žiadame, aj potrebujeme. človek sa mnoho ráz podobá, malému, ješitnému dieťaťu, ktoré chce každú modnu novinku, ale chce často len pre seba, ale chce len nejakú rozmarnosť.
Boh je ako starostlivý Otec, ktorý sa o každého stará. a na rozdiel od nás pozerá aj na naše dobro do budúcnosti(a hlavne na naše dobro kvôli večnosti), nielen na to dobro prítomné. Lebo Boh na rozdiel od nás nás pozná úplne až do špiku kostí, kdežto mi seba často len povrchne. Boh chce, aby sme sa mali v budúcnosti dobre.
Sláva Ti, Bože, že sa o nás staráš!
