Ja si zoberiem pod drobnohľad tie dopravné predpisy. Od malička, a v dospelosti pri robení vodičáku, nám vštepujú určite spôsoby správania. choď vpravo, jazdi na bicykli po pravej strane na kraji cest, ukáž že chceš odbočiť. Pravidlá cestbej(a nielen tej) premávky sa snažia zabrániť zrážkam, predchádzať úrazom i škodám. Vlastne i smrti človeka. Snažia sa zabrábiť panike a chaosu ktorý by vznikol keby si jazdil kto ako chce. Niktoré vnímame ako nezmyselné - napr. ísť len určitou rýchlosťou, hoci naše Ja si je schopné povedať , že čo tak pomaly a by dokázalo rýchlejšie. Nejde len o nezvládnutú zákrutu, ale aj o náhodneho chodca, našu nepozornosť a o to, aby sme sa stihli dosť skoro vyhnuť zlu.
Navonok domorodec ktorý príde a povie si: "dopravné predpisy ma zväzujú, sú nepohodlné a iba človeka zbytočne obmedzujú". Pre mňa osobne sú dopravné predpisy určitým bezpečím a zárukou že ak ich dodržím nielen ja, ale aj všetci ostatní(tak chodci ako aj vodiči - auto, motorka, bicykel.... ) tak mám veľký priestor bezpečia. Akonáhle by bol chaos, človek by mal strach ísť po ceste, aby sa netraskolil o svoj život, jazdil v strachu že ktokoľvek a kedykoľvek do mňa vrazí a pod. Samozrejme, namietnete, že aj tak sa dejú nehody a podobne, a sú momenty keď miernym porušením dopravných predpisov sa nič nestane. Ale na čo predovšetkým treba brať ohľad je : "neohroziť ani seba ani ostatných".
A prečo to spomínam keď chcem hovoriť o Božích prikázaniach? Tie Božie príkazania( okrem prvého ak rátam aj neveriacich)nám umožňujú prejsť životom tak aby sme neohrozili ani seba, ani ostatných. Ježiš tyo sám vraví :"Miluj Boha a bližneho ako seba samého" a prakticky hovorí to isté čo som spomínal vyššie: "Nehrozuj ani seba a ni druhého". Možno sa v niektorých prípadoch nevyhneme porušeniu týchto prikázaní, ale nerobme to vedome a dobrovoľne. Zbytočne si tým ničíme svoj život. Alebo život druhému, čo ako výčitka zostáva v nás, ktorú možno zadupeme, ale ktorá naďalej nás ničí.
"Veď čo osoží človeku keby aj celý svet získal a sám sebe by uškodil?"
Byť šťastným, to je život s čistým svedomím a štítom, že žijem život, bez obáv a strachu, že ma niekto odhalí a obviní z toho, čo sme zle spravili. Obvineniam sa možno nevyhneme, ale je dôležité, aby neboli pravdivé, lebo pravda vždy vypláva na povrch.
Pre neznameho, zväzujú, ale kto raz objavil životodarný priestor ich dodržiavaním, samozrejme, ni e škrupulatským a farizejským spôsosbom, tak ten už nič iné ani nechce. Ten kto ich berie ako príťaž a záťaž, pre neho budú prikázania to isté ako pre domorodca, ktorý musí dodržiavať dopravné predpisy: zbytočné a obmedzujúce. Ale ak človek žije s ľuďmi, ktorí ich tiež dodržiavajú, stávajú sa priestranstvom , ba až obrovskou lúkou, kde sa dá radovať a užívať si život plným prihrštím, bez toho aby človek sa stával otrokom samého seba a otrokom svojich pudov a chúťok, aby sa stal otrokom druhých ľudí.
Božie prikázania sú, ak to môžem tak sprosto povedať, akoby šnúrkami do topánok, ktoré čím lepšie pritiahneme, tým máme väčšiu slobodu pohybu. Príkladov by sa dalo nájsť dosť, ale dôlkežitejšia je naša sloboda, ktorú tak získame. a pre veriacich, o to čistejšia láska, ktorá môže prúdiť medzi mnou a Pánom, Bohom.
