"Raz som na svojich cestách stretol, " rozpráva brat Leon, " v jaskyni svätca. Od neprestajneho plaču stratil zrak. Samá prísnosť, samá svätosť. A tento svätec mi dal najsprávnejšiu, ale aj najhroznejšiu odpoveď, ako nájdem Boha a ako v neho navždy uverím. Len si na túto odpoveď pomyslím, a už mi naksakuje husia koža. Ale táto odpoveď mi pomohla k viere..."
"Aká je to odpoveď? chcem ju vedieť!" naliehal trasúci sa František.
"Aká ... Padol som pred ním na tvár a pýtal som sa ho: 'Svätý pustovník, hľadám Boha! ukáž mi cestu!'
'svätý je Boh, nie ja! A cesty k nemu niet!'odpovedal mi, báchajúc palicou o zem.
'Tak čo mám robiť, aby som sa dostal k Bohu?'
'Skoč do púriepasti!'povedal mi, 'jestvuje len priepasť!'
'Priepasť? To je cesta?!' povedal som nastrašene.
'To je cesta k Bohu!'povedal pustovník. 'Všetky cesty vedú po zemik zemi - priepasť vedie k Bohu! Skoč!'
'Nemôžem starký!' vyhŕklo zo mňa.
'Tak nehľadaj Boha!' zahrmel. Dopovedal a pohybom vychudnutej ruky mi dal znamenie na odchod. a rozplakal sa. A s ním sa rozplakali všetci, čo počuli náš rozhovor."
"Všetci plakali?" povedal zhrozený František. "Tí, čo našli Boha, i tí, čo ho nenašli?!"
"Všetci!"
"Prečo, brat León?"
"Neviem. Všetci plakali!"
