Začnem teda trochu pozvoľnejšie. V predošlom článku som na jeho konci machroval s tým, že napíšem o miestnych pochúťkach, ktoré nám asi prídu trochu zvláštne. Pre Tonžanov to je však úplne normálna záležitosť. Teda, kanibalizmu sa už vzdali, no ešte stále tu je niečo, čo sa asi mnohým páčiť nebude.
Ak nie je pohotovosť, tak sa je najmä zelenina, ovocie, hydina. Mäsiarovi neujdú ani prasatá. Tých je po ostrovoch viac, ako obyvateľov. Občas sa pritrafí aj nejaký ten stejk z hovädzieho. To je však menej obvyklá záležitosť.
Tonžské jedlá boli vždy veľmi čerstvé a chutné. Najviac mi asi chutil šalát z surovej ryby, kokosového mlieka a zeleniny. K nemu Tonžský chlieb. To je len jeho názov, no v skutočnosti to je Tapayaca. Je to koreňová zelenina podobná nášmu uvarenému zemiaku. Keďže na Tonge sa moc pšenica nepestuje – ak vôbec, tak tento pacifický zemiak dostal úlohu chlebu. Skvelý bol aj dezert v podobe banánov nakladaných v kokosovom mlieku, s medom a orechmi. Vyzeralo nie moc atraktívne, no tá chuť! Keď si na to spomínam teraz, tak mám opäť plné ústa slín.
Vyskúšal som aj Tonžské suši. Názov je vzdialený od reality asi toľko, ako Tonga od Japonska. Čiže dosť. Ide o nejakého morského tvora, ktorý sa zje surový. Takže už ti asi došlo, prečo to spojenie názvu suši s týmto jedlom (surová ryba). Bola to akási chlpatá guľa, ktorej pychliače sa ešte hýbali. Keď sa rozbila škrupina, tak v jej vnútri bol akýsi sliz. To malo byť to čaro. Skôr ako som sa odhodlal ochutnať túto lakocinku, mi prebehlo hlavou, ako som sa raz takmer povracal, keď som ochutnával hadiu krv. Dúfal som, že toto bude aspoň o trochu lepšie. Nebolo to zrovna jedlo mojich snov, no nebolo to zas ani také zlé, ako sa to tvárilo.
Raz sme spolu s Anou sedeli na priedomí, počas horúceho poludnia a opäť sa rozprávali. Chcel som jej povedať, niečo zaujímavé. Napadlo mi, že na ňu vytiahnem to, ako v Kórei jedia psov. Myslel som, že ju to bude zaujímať. Prd baraní. Keď som dokončil tú moju „fascinujúcu“ story, tak mi len znudene odpovedala, že aj Tonžania jedia psy. Veď to je predsa normálne jedlo. Pozerám na ňu, ako keby bola z inej planéty a pýtam sa či si zo mňa robí dobrý deň.
Nie, nerobila. Vedľa nej spokojne ležal Chocolate (jej pes) spolu aj s nejakým druhým chlpáčom. Preto mi napadlo spýtať sa jej, či teda neskôr zje aj svojho psíka. Rázne mi odpovedala, že nie. Chocolate je jej psík a toho by predsa nikdy nemohla zjesť. Jedným dychom však dodala, že ten jeho kamoš, ktorý sa vedľa neho vyvaľuje, však vyzerá veľmi chutne a zrejme bude veľmi dobrý na pekáči!
Nedalo mi to, a preto som sa spýtal, ako chutí taký psík najlepšie. Ana mi povedala, že je viacero spôsobov, ako mäso pripraviť. Ona má však najradšej psie rebrá s cesnakom. To je pochúťka, ktorou nikdy neopovrhne. Napadlo mi ešte, ako sa taký pes pripravuje. Aj na to mala samozrejme odpoveď. Ona by údajne nikdy psa nedokázala zabiť. Ak na nejakého dostane však chuť, tak si ho objedná. V dedine je pár chlapov, za ktorými stačí zájsť, nahlásiť objednávku a oni sa o všetko postarajú. Domov prinesú už vyčistené telo, pripravené na finálnu prípravu.
Ďalšia gastronomická téma, ktorá sa priamo spája s touto krajinou je kanibalizmus. Nie je to žiadne tajomstvo a ľudia o tom verejne rozprávajú. Samozrejme ma to zaujímalo. Najmä preto, lebo som mal na tomto ostrove času viac než dosť. Jediná loď mala priplávať až o niekoľko dní a tá ma mala vziať opäť na hlavný ostrov. Čiže späť do civilizácie. Samozrejme v prípade dobrého počasia. Ak by bolo na prd, tak sa mi cesty trošku zmenia.
Každopádne, pred viacerými desiatkami rokov, boli na niektorých ostrovoch malé dedinky, kde bolo normálne jesť ľudí. Údajne, jedným z dôvodov, prečo sa to robilo, bolo aj to, že keď v nejakých dedinách žili nejaké znepriatelené rodiny alebo nastal nejaký spor, ktorý sa dlho ťahal a riešenie bolo tak ďaleko, ako ďalšia civilizácia, tak sa proste išlo do tuhého. Čiže, ako symbol a zároveň prejav nejakej nadradenosti resp. moci, sa musela jednak získať korisť a jednak aj dať jasne najavo výstraha do budúcnosti.
Údajne bol najlepší spôsob práve kanibalizmus. To malo presvedčiť každého. Od tejto teórie sa však celkom výrazne odkláňa to, že mnohokrát ani nebol medzi dedinčanmi žiaden konflikt a na stole sa servírovalo ľudské jedlo. Neviem ako to tam teda naozaj mali. Keďže som bol stroskotaný na malinkom ostrove niekde v prdeli, absolútne mimo civilizácie, tak som bol šťastný, že kanibalizmus už zapadol prachom a nikto na mňa nože nebrúsi.
Spýtal som sa Any aj to, či aj ona niekedy v živote ochutnala ľudské mäso. Údajne nie. Vraj už aj vtedy, keď bola malé dievča, sa to už nikde v krajine nepraktizovalo. Lenže z rozprávania svojej babky vie, že ona to skúsila zopárkrát. Tak teda ktorá časť, ľudského tela chutí najlepšie?
No, aby som ťa tu udržal ešte dlhšie, čítať tento článok, tak odpoveď nájdeš na samom konci. Prepáč za tieto otrepané marketingové „triky“ ale snáď ma za to neukameňuješ. Koniec koncov, začiatok začiatkov, ľudské mäso nebolo celkom bežnou komoditou, na tonžských stoloch ani v minulosti. Nieto ešte dnes. Nemusíš sa teda báť, ak plánuješ cestu práve do tejto krajiny. Ja som tam strávil takmer 3 týždne a nikto ma do kotla s vriacou vodou netlačil. Mimochodom Tonga má aj druhé meno. Je to „ostrovy priateľstva“ a tento názov im skutočne sedí. Ako chutí ľudské a psie mäso som teda zistil. Po ochutnávke veru netúžim.
Moje dni na ostrove Ha’afeva sa pomaličky blížili ku koncu, lebo mala prísť loď a vziať ma na hlavný ostrov Tongatapu. Dni plynuli pomaly a nádherne. S Anou sme strávili veľa času. Rozprávali sme sa o mnohých veciach. Veľmi som si ju obľúbil a zrejme aj ona mňa. V jedno z posledných popoludní ma vzala na návštevu do domu, kde bývala aj Rachel. To je to malé dievčatko zo školy, o ktorej som písal prednedávnom (klik). Tam bolo viac starších žien, ktoré vyrábali z listov rôzne výrobky. Koberce, podušky, sukne… No všetko možné. Listy tejto rastliny sú pre Tonžanov veľmi dôležité, práve kvôli tomu, že z nich dokážu veľmi veľa vecí vyrobiť.
Samozrejme tam bola aj Rachel a opäť to bolo to dievča z divých vajec. Spolu s jej sestrou a nejakými kamošmi skúmali môj fotoaparát. Jej dedo, na záhrade pestoval domáci tabak, ktorý si prišla Ana od neho kúpiť. Ja síce nefajčím, no takýto 200% organický tabak sa mi nepodarí zohnať len tak hocikde. Preto som kúpil balík aj ja. Vedel som, že o pár dní budem opäť v Aucklande a tam som sa plánoval stretnúť s kamarátkou, ktorá je fajčiarka. Mal som teda pre ňu darček.
Keď sme sa z návštevy vrátili domov, k Ane, tak som jej pripravil obed. Zalial som pre oboch instanú polievku, rozbalil kekse a uvaril kávu. Na priedomí, s pohľadom upretým do nekonečného oceánu tá polievka chutila, ako ten najlepší vývar na svete.
Večer bola opäť jasná obloha, takže to bol niečo ako písomná žiadosť na fotografovanie striebornej rieky nad hlavou. Pobyt a zároveň nečakané dobrodružstvo sa pomaly a isto blížilo ku koncu. No aj napriek tomu, sa ešte niečo stalo aj v posledné dni. A čo to bolo? O tom zas nabudúce!
Dovtedy sa maj fajn. Aby som si ťa trochu udobril, tak tu je spomínaná odpoveď, na otázku, ktorá časť z ľudského tela údajne chutí najlepšie. Skôr, ako si to prečítaš, by ma zaujímalo, čo je tvoj tip. Urobme preto malú dohodu. Napíš mi do komentára, čo si si myslel, že to je a potom si pozri, či si mal pravdu alebo ani nie. Odpoveď je pod fotografiami nižšie. Ak ťa zaujíma viac, z ciest po svete, tak ma potešíš, keď si pozrieš aj môj blog o cestovaní Photo and Traveling (klik). Maj sa fajn!
Najchutnejšia časť ľudského tela je údajne:
