reklama

Hrdina na počkanie

Dievčatá na mňa pozerali ako na Leonarda DiCapria vo filme Titanic a chlapci ani nedýchali a robili si poznámky o tom ako to urobia nabudúce úspešne sami. Bezo mňa.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Nestáva sa mi to každý deň. Teda, nemusím ani premýšľať a je mi jasné, že sa mi to ešte nestalo nikdy. Dlhodobo mám vytipovaných veľa miest, ktoré chcem navštíviť. Je celkom jedno, v ktorej krajine. Keďže som stále na Taiwane (už je to viac než jeden rok, čo som tu naposledy pricestoval a neopustil som odvtedy ostrov), tak sa snažím chodiť práve po lokalitách tu. V decembri sme stanovali v horách Alishan /Ališan/, kde sme si pozreli aj opustenú-zabudnutú železnicu. Ak ti tento článok nejako nevyskočil na obrazovke a chceš si ho pozrieť, tak to urobíš jedným kliknutím tu.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Je január a plánujeme ďalšiu cestu do hôr. Nie je to ďaleko a budeme opäť spať v prírode. Takže to nebude ani drahé. Takéto cesty mám rád. Keďže idem opäť s taiwanskou spoločnosťou, tak berieme aj stan.

Dnešné jazero so zatopeným lesom
Dnešné jazero so zatopeným lesom (zdroj: photoandtraveling.com / Aleš Tvrdý)

Môj návrh bol spať len pod nejakou plachtou, v spacáku, tak ako to robím obvykle. Nemusím preto so sebou teperiť ťažký stan. Už tak aj bez neho mám toho na pleciach celkom dosť, lebo nosím svoju foto techniku. Môj návrh však neprešiel. Raz darmo, s tými ženami akosi stále neviem komunikovať a je jedno z ktorej krajiny sú. Nevadí, ideme a radšej to nekomentujem, lebo by to aj tak prd pomohlo. Nechápal som, no radšej som o tom dlho neuvažoval. To som ešte netušil, čo ma v tom lese čaká a ako sa zo mňa stane hrdina na počkanie.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ak radšej počúvaš ako čítaš, tak som nahral celý článok do záznamu. Klikni tu a kľudne si zvyšok textu vypočuj

Dlhodobo som mal vyhliadnutú túru na miesto, ktoré sa volá Shuiyang Forest /Les Šujank/. Nie je tomu tak dávno, keď o tejto malej bodke na mape ešte nikto nič nevedel. Na internete nebolo o tom takisto ani „čárky“. Všetko sa však zmenilo po tom, ako zasiahlo ostrov jedno z mnohých zemetrasení. Jeho následkom bolo to, že sa povrchová vrstva krajiny čiastočne popresúvala. Tým sa zmenil aj prirodzený tok horského potoka, ktorý sa vylial do malého lesa. Keďže práve spomínané zemetrasenie upravilo terén a zmenilo charakter podlažia, tak tento potok v lese vytvoril malé jazero. Nič netušiace stromy, ktoré si tam spokojne dovtedy rástli a dvíhali pomaly svoje drevené chápadlá k modrej oblohe, tak zistili, že majú problém. Neboli to stromy, ktoré pre svoju existenciu potrebujú tak veľa vody. Či sa im to páčilo alebo nie, na výber nemali a zahynuli. Vyschli vo vode.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Dnes je na ne veľmi pekný pohľad, lebo vyzerajú ako nejaké mátohy alebo vojsko z inej planéty. Samozrejme každý v tom vidí niečo iné. Fantázii sa medze nekladú. Práve tu, pri brehu jazera sme si rozložili na noc stan. Spolu s ďalšími nadšencami, ktorí tu postupne, v priebehu dňa dorazili tak ako aj my. Tu sa práve stalo to, čo mi ani nenapadlo. Práve títo Taiwanci ma mali za dobrodruha akých na svete veľa niet. Dostanem sa aj k tomu, prečo tomu tak bolo.

Trekovanie na Taiwane je fajn. Mám ho rád. Ako v mnohých krajinách, tak aj tu sú horské chodníky viacerých obtiažností. Cesta do tohto lesa bola jedna z tých jednoduchších. Síce trochu zdĺhavejšia, ale ok. Bola však aj dosť monotónna. Väčšinu času sme kráčali po rovine a len kde tu boli nejaké menšie kopčeky alebo rokliny, ktoré vymyla rieka a bolo treba ich prekonať. Je zima a to na Taiwane znamená, že je obdobie sucha. Malé rieky, sú v tomto ročnom období ešte menšie alebo proste nie sú vôbec. V lete by sme križovali cestu okolo viacerých vodopádov, no v zime sú tu len holé skaly, z ktorých pomaličky kvapká voda.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Voda je pitná narozdiel od tej čo mám doma
Voda je pitná narozdiel od tej čo mám doma (zdroj: photoandtraveling.com / Aleš Tvrdý)

Výhľady do okolia sú na 98% nulové. Kráčame hustým lesom a jediné čo vidím sú veľké zelené listy rôznych tvarov, ktoré si rukami uhýbam, aby ma stále nefackovali. Z času na čas vidím aj trochu oblohy nad hlavou. To je však celkom vzácny okamih.

Cesta je veľmi dobre značená. Myslím, že je nemožné stratiť sa aj napriek tomu, že som tu po prvýkrát v živote. Niekde je dokonca v lese aj internet. Takéto miesta sú vždy označené tabuľkou na strome. Dá sa to rozoznať aj podľa toho, že tam stoja ľudia ťukajúci do telefónov. Ja si pri pohľade na nich ťukám na čelo.

Posledný úsek cesty je trochu viac zložitejší. Treba sa škriabať do veľmi strmého kopca, po nestabilnom teréne zo suchej/prašnej pôdy a kameňov. Preto navrhujem aby boli medzi nami veľké rozstupy. Ak sa pod nohami niekoho uvoľnia kamene a budú padať dole, tak nech nikoho nezasiahnu. Cesta následne pokračuje cez krásne cédrové lesy, na ktoré je vždy úžasný pohľad. Na záver je prudké klesanie. Zlaňujeme vysoké skalnaté steny a neúnavne sa blížime do cieľa. Síce idem stále dole, no už v tých momentoch som myslel na to ako sa na druhý deň tadiaľ budem vracať a budem sa musieť hore tými skalami driapať ako jaguár z gazelou v papuli. Ja však nie som pohyblivý ako jaguár a namiesto gazely v tlame budem mať ťažký batoh na pleciach. Z tlamy mi budú prskať akurát tak oplzlé slová a sliny od únavy.

V noci Taiwanci do lesa nechodia
V noci Taiwanci do lesa nechodia (zdroj: photoandtraveling.com / Aleš Tvrdý)

Po necelých siedmych hodinách kráčania sme v cieli. Rozložíme stan a máme čas. Som v eufórii, lebo toto miesto som chcel dlhodobo navštíviť. Páči sa mi ešte viac ako na všetkých fotografiách, ktoré som predtým videl. Táto moja radosť je silnejšia ako únava a už tam pobehujem z fotoaparátom a statívom, ako geodet pred výstavbou nového nákupného centra. Som jediný. Všetci ostatní, ktorí dorazili ležia v stane alebo si pripravujú nejaké jedlo. Lebo Taiwanci musia mať varené jedlo všade a za každých podmienok. Pri tých vôňach však vyhladlo aj mne. Ivana, s ktorou som tu opäť, uvarila instantnú polievku. Neodolám a dám si ju (polievku). Ivana je veľmi milá. Vidí, že som zanietený do fotenia a po chvíli mi priniesla horúci čaj.

Kým je denné svetlo, tak idem do lesa nazbierať nejaké drevo. Sľúbil som jej, že urobím oheň holými rukami. Moc mi neverila, lebo to nikdy pred tým nevidela. No a toto je vlastne začiatok návodu na to, ako sa zo mňa stal hrdina na počkanie. Taký malý Bear Grills z dokumentárneho seriálu Ultimate Survival na Discovery Channel.

Nenechaj si újsť ani príspevky z môjho Instagramu. Okrem čerstvých informácií v podobe krátkych videí, fotografií alebo textov, sa tak dozvieš aj zaujímavé tipy, z aktualnej lokality.

Večer, keď už bola tma, bruchá boli plné a pod nosom sa mi odparovali chumáčiky čajových obláčikov, zapálil som oheň. Všetci na mňa pozerali ako keby som prešiel medziplanetárnym modulom a vrátil som sa z inej galaxie. Neverili vlastným očiam. Ten beloch robí oheň len z dreva a vzduchu, ktorý fúka z vlastných pľúc. A to drevo je ešte mokré. Zázrak! Všetky oči boli na mne, ako na televíznych obrazovkách, keď sa Peter Bondra rútil na ruského brankára, na majstrovstvách sveta v hokeji, v Göteborgu (keď dal ten víťazný gól na 2:1). Keď už drevo horelo samo, tak ma začali bombardovať otázkami ako a kde som sa naučil robiť sám oheň. Toto interview trvalo celkom dlho. Dievčatá na mňa pozerali ako na Leonarda DiCapria vo filme Titanic a chlapci ani nedýchali a robili si poznámky o tom ako urobiť oheň. Podchvíľou trénovali dúchanie do pahreby, pre väčší oheň. Hrdina na počkanie bol na svete. Celkom som si to užíval.

No ja tam chodím rád
No ja tam chodím rád (zdroj: photoandtraveling.com / Aleš Tvrdý)

Prišla hodina „H“. Došlo drevo. Oheň už tiež pomaly doháral. Dievčatá smutne pozerali do ohniska a hovorili, aké to bolo super, mať takýto naozajstný oheň. Preto sa ich pýtam, prečo ten minulý čas. Veď sme v lese a tam je dreva dosť. Pozerajú na mňa ako na blázna a po chvíli jedna neisto povie, že je noc a vtedy sa do lesa predsa nesmie. Tak sa jej teda pýtam prečo? Nevie mi odpovedať. Vie len to, že sa to nesmie. Niekto ju pred tým varoval. Pýtam sa jej teda ako vie, že tam je niečo zlé, keď tam nikdy nebola? Opäť nevie. Tak sa pýtam znovu. Čoho sa tam bojíš? Teraz už odpovedá. Je tam predsa tma. Kladiem jej ďalšiu otázku. A na čo máš na hlave tú parádnu čelovku? Aby si si svietila na cestu cez deň? Toto trochu uvoľnilo napätie a hrôzu z toho môjho strašidelného plánu ísť po tme do lesa. Domáci sa ma neisto pýtajú. Si si istý, že tam chceš teraz ísť? Odpovedám ,že jasné. Pôjdeme len na kraj, nemusíme ísť hlboko do lesa. Pozbierame nejaké popadané drevo zo zeme a ideme naspäť. Jeden chalan to už nevydržal a povedal, že ide so mnou. Pridal sa aj druhý a pár dievčat. Nakoniec sme v lese boli len ja a jeden chalan. Ten druhý si to rozmyslel a dievčatá sa akosi „zasekli“ na začiatku lesa. Po pár minútach sme sa vrátili živí a zdraví.

Drevo bolo nanosené, lenže ako ho zmenšiť na takú dĺžku, ktorá by bola vhodná pre naše ohnisko. Nemáme predsa sekeru.
(Tu sa trošku pozastavím, lebo mi nedá nespomenúť, čo som videl v jednom videu na Youtube z Taiwanu. Bolo to presne z tohto istého jazera a skupinka mladých ľudí tu kempovala rovnako ako my. Jeden zo záberov toho videa bolo aj pripravovanie dreva na oheň. Suchý konár o hrúbke cca 4cm jeden chalan rozdeľoval nožíkom, ktorý používal ako sekeru).
Zobral som akosi automaticky konár, ktorý bol pri mne najbližšie a na kolene ho nalámal na menšie kúsky. Presne tak, ako by to urobil každý (to som si myslel). Keď som pozrel na mojich “spolubývajúcich” tak tí zasa nechápali čo to robím. Pripadal som si, ako keby pozerali na Mojžiša rozdeľujúceho vodu.

To zas bolo. Už som začínal mať pocit, že mi od tej eufórie postavia sochu v nadľudskej veľkosti, na hlavnom námestí v Taipei. Pozerali na mňa ako na zázrak z inej planéty.

Ráno to isté. Tie zasnené pohľady dievčat ma sprevádzali až kým sme neodišli. Jazero je skvelé aj v tom, že jeho voda je pitná. Netreba tam teda nosiť vlastnú. Len tú na cestu. Mali sme hrniec s plynovou fľašou, na ktorej sme si varili aj my. To nám dali vo firme, kde sme si požičali stan.

Nacvičovanie dúchanie do ohňa
Nacvičovanie dúchanie do ohňa (zdroj: photoandtraveling.com / Aleš Tvrdý)

Ďalšiu cestu po taiwanských horách mám teda úspešne za sebou a už teraz plánujem ďalšiu. Hrdina na počkanie už zrejme nebudem, no nikdy nevieš čo ťa môže prekvapiť. Moc veľké plány však nerobím, lebo som na ostrove už rok. Stále na turistických vízach a každý mesiac resp. dva sa musím hlásiť na imigračnom oddelení, kde mi predlžujú pobyt. Preto nemôžem veľa plánovať, lebo sa môže stať, že mi to raz nepredĺžia a pošlú ma odtiaľto do rici. Snáď nie. Jednu žiadosť o víza mi už zamietli. Skúšam šťastie ďalej.

Ďalšie fotografie z treku k zatopenému lesu nájdeš v kompletnej galérii, na mojom blogu o cestovaní photoandtraveling.com

Dovtedy a aj potom sa maj fajn!

Aleš

Aleš Tvrdý

Aleš Tvrdý

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  109
  •  | 
  • Páči sa:  288x

Už je to niekoľko rokov dozadu, čo som pochopil, že cestovanie ma robí šťastným. Ba dokonca, je to moja vášeň a tá najlepšia škola životom. Neodmysliteľnou súčasťou mojich ciest je aj fotoaparát a práve prostredníctvom svojich záberov sa snažím každému ukázať, že cestovanie je dostupné pre každého. Preto som pred pár rokmi založil cestovateľský blog photoandtraveling.com kde sa snažím podeliť o svoje zážitky a skúsenosti z ciest. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu