Jeden z mnohých citátov, ktoré kolujú do zblbnutia, po internete, je aj ten, ktorý mi pred pár dňami akosi utkvel v pamäti. „Život začína tam, kde končí tvoja komfortná zóna.“ Posledných šesť rokov som strávil najmä na Taiwane. Odhliadnuc od toho, keď som cestoval po iných krajinách. Je teda zrejme jasné, že na tom ďalekom východe som si akosi privykol na mnohé veci, ktoré sa stali aj mojou dennou rutinou. Teda môžem povedať, že som nejako pozmenil svoju „komfortnú zónu“.
Nijak extra som sa tým nezaoberal. Ten svoj život som akosi nenápadne žil spokojne aj naďalej. Z času na čas som sa pozastavoval nad tým ,čo sa deje doma, na Slovensku, no nijak extra ma to zas netankovalo. Koniec koncov, čítal som to na internete a nemal som to priamo od nikoho. Takže ťažko povedať do akej miery boli tie informácie dôveryhodné.
Ak radšej počúvaš ako čítaš, tak som nahral celý článok do záznamu. Klikni tu a kľudne si zvyšok textu vypočuj
Počas pandémie sa však mnoho veci v mojom pracovnom, ale aj súkromnom živote zmenilo. Niečo som ustál, iné zas ani nie. To je podľa mňa prirodzený kolobeh života. Mal som dve možnosti. Vrátiť sa domov, na Slovensko, alebo zostať na Taiwane. Bez práce, no pokúsiť sa akosi „bojovať“. Zvolil som tú druhú možnosť. Dobrovoľne. O tom prečo som sa takto rozhodol, nie je nijak extra potrebné rozvíjať ďalej.
Život cudzinca, na Taiwane bol aj napriek pandémii celkom plynulý. Ako cudzinec, na turistických vízach, som to mal však trochu iné. Každý mesiac resp. dva, som sa musel hlásiť na imigračnom úrade, aby som žiadal o legálne predĺženie pobytu, v krajine. S tým nebol problém. Vždy mi to odklepli. Bolo to už však dosť otravné a takisto som nemohol robiť svoju prácu. Plánovanie života tým pádom bolo len v maximálnom horizonte 3 až 4 týždne. Takisto aj financie pokiaľ neprichádzajú, tak logicky len odchádzajú.
Aj kvôli tomu som sa pokúsil žiadať o pracovné povolenie. To mi zabralo celkom jeden rok. Skúšal som to celkom s dvomi rozličnými povoleniami. Ani jedno však neklaplo. Okrem fúry času to stálo aj dosť peňazí. Poslednou možnosťou ako ostať v krajine a legálne získať nejaké peniaze bol sobáš. Tak som sa teda do toho pustil a urobil kroky potrebné aj k tomu. Takýto sobáš cudzinca, v zahraničí, to je ako ďalšie víza. Museli sme nájsť čínske meno. Mne to bolo jedno. Ak by som sa volal aj Mao Ce Tung (Ikona Číny, ktorá bojovala proti ikone Taiwanu), tak mi to bolo skutočne fuk. Lenže tradičná taiwanská kultúra, to je iná zábava. Muselo sa pre mňa nájsť meno „biblických rozmerov“, ktoré muselo znieť dobre, páčiť sa neveste a jej rodine, a ešte muselo mať aj nejaký dobrý význam. Niečo sme neskôr našli (ja som ho nevybral).
Ďalej bolo treba zohnať rôzne povolenia zo slovenskej ambasády, tie potvrdiť na ministerstve zahraničných vecí, imigračnom úrade, matrika na Slovensku. Ďalej doklady zo Slovenska a z ambasády preložiť, do angličtiny a nechať úradne overiť. Takto som pendloval medzi troma mestami, krížom krážom po celom ostrove. To všetko takisto bolo treba platiť. Keď som však všetky tieto doklady vyskladal, ako obrázok z puzzle, tak som premýšľal o tom, že sa to zrejme konečne podarí a ja budem môcť pracovať oficiálne zas. Tieto informácie som si takisto nevycucal z prsta. Musel som ich zisťovať. No a mal som už z toho poriadny zmätok. Preto sa mi pravidelne stávalo, že som sa tie isté otázky pýtal tých istých ľudí, ako keby som mal Alzheimera alebo som mal krátkodobú pamäť, ako zlatá rybička… Našťastie, tí, čo mi odpovede stále poskytovali, boli so mnou trpezliví. Ďakujem.
V domnienke, že keď konečne pre mňa skončí tento byrokratický cirkus, tak budem mať kľud, som stále chodil od úradu k úradu, od dverí k dverám atď. Niektorí úradníci boli veľmi nápomocní a milí. Na moje šťastie takýchto bolo viac ako tých, čo veru moc pomôcť nechceli. Jednu takúto staršiu pani, za prepážkou, som v mojich predstavách už škrtil, no pre šťastie nás oboch, to zostalo len predstavami. Vrátil som sa radšej k myšlienkam o mojej opätovnej legálnej práci…
Prd baraní. Všetky tie doklady, ktoré som mal v angličtine, som musel zohnať opäť, no v Čínštine. Na bankovom účte som už mal mínusovú hodnotu so štyrmi číslami v eurách. Nebola to dobrá situácia. Vravím si teda dosť, toto už stačí. Bol štvrtok poobede a ja som si požičal od kamaráta ďalšie peniaze. Na letenku, do Európy. Okrem toho, že mi ich hneď poslal, mi zohnal aj prácu tam, kde pracuje aj on. Dve muchy jednou ranou. Leto v Európe bol môj nový plán.
Nie s veľkou radosťou, no predsa som sa po dlhej doby musel vrátiť do Európy. Tým nechcem povedať, že Európa je zlá, taká či onaká. Vôbec nie. Len tým myslím to, že na Taiwane som si našiel nový domov a žilo sa mi tam veľmi dobre.
Moje lietadlo odlietalo v nedeľu večer. Mal som teda dva dni na to aby som sa vysťahoval z bytu, kde som býval. Nájsť priestor, kde budem môcť uskladniť niektoré veci, ktoré nebudem brať do Európy. Plán je taký, že sa vrátim po lete naspäť, na ďaleký východ. Ako to urobím ešte neviem, lebo ostrov je od začiatku pandémie, pre turistov zatvorený. Budem sa tým zaoberať neskôr, keď to bude aktuálne.
Svoje veci som nakoniec zložil v prázdnej izbe, v dome rodičov svojej priateľky. To bolo teda rýchlo vybavené. Majiteľ bytu, kde som býval, bol veľmi nápomocný takisto. Nemal žiaden problém s tým, že sa odsťahujem v polovici mesiaca. Plus mi vrátil peniaze za nájom, ktoré som zaplatil na začiatku mesiaca, na aktuálny mesiac. Vo štvrtok v noci som sa pobalil, v piatok doobeda presťahoval do domu priateľkiných rodičov a už len čakal na nedeľu ráno, keď sa začne moja cesta do Európy.
Pred tým ako som odletel ešte bolo treba zistiť ako sa bude dať letieť. Je predsa pandémia a to cestovanie značne komplikuje. O tom ako to celé prebiehalo som napísal samostatný článok. Klikni tu a zistíš všetko.
Naposledy som bol na pár týždňov v Európe, pred troma rokmi. Na niektoré veci som teda akosi pozabudol. Jeden takýto šok som mal z dlhého dňa. Celkom som zabudol na to, že slnko zapadá v letnom období o dosť neskôr. Na Taiwane to je celý rok takmer rovnako. Po 19:00 je tam však už vždy tma.
Kamarát, ktorý mi našiel prácu, ma vyzdvihol na vlakovej stanici, krátko pred polnocou. Nevideli sme sa 3 roky, odvtedy, ako som bol naposledy na Slovensku. Mali sme si toho dosť čo povedať, no hneď ráno o ôsmej, sme mali začať v práci. Takže sme radšej tie rozhovory nechali na neskôr. On bol unavený z pracovného dňa a ja z cesty.
Hneď ráno sme teda začali pracovať. Takto začínalo moje leto v Európe. Mojou úlohou na toto leto bude variť ázijské jedlo v reštaurácii, v Bavorsku. Hľadali predsa niekoho, do ázijskej časti reštaurácie a ten niekto prišiel z Taiwanu. Ideálne! Šéf má z toho veľkú radosť a hosťom rozpráva o tom, že má na ázijské jedlo nového zamestnanca až z Taiwanu. Lenže tí, keď vidia moju bielu tvár, sú mierne zaskočení. Preto mi hneď prischla prezývka „biely aziat“. V reštaurácii je kolektív zhruba dvadsiatich ľudí.
Je to mix národností od Nemecka, Poľska, Maďarska, Rumunska, Thajska, Slovensko. Všetci sú tu veľmi milí a správajú sa ku mne veľmi priateľsky. Teda, okrem jednej kolegyne. Síce neviem prečo, no tá mi dáva pocítiť, že ona je niečo viac a chová sa ku mne ako… hmm, ako to slušne napísať? Je tu proste príklad čistej debility. Typický zakrpatený východoeurópsky komplex a pocit nadriadenosti. Niečo ako „ty si z východu, ja tiež, tak ti ukážem, že ja som viac!“ Čo už. Nejako to budem musieť v práci odignorovať.
Nenechaj si újsť ani príspevky z môjho Instagramu. Okrem čerstvých informácií v podobe krátkych videí, fotografií alebo textov, sa tak dozvieš aj zaujímavé tipy, z aktualnej lokality.
Už je to mesiac, čo som tu a to už som si stihol všimnúť aj to, ako sa správajú domáci obyvatelia navzájom medzi sebou. Veľmi sa mi tu páči. Teraz myslím skôr na to ako sa správajú práve ľudia. Idem po ulici a pozdravia ma ľudia, s ktorými sa míňam na chodníku. Starší, mladší, bledí, tmavší… Väčšinou sa ľudia usmievajú a tvária sa príjemne. Až na tú kolegyňu. Tá je stále zdutá ako koza. Ten môj nový šéf je tiež super. Má rád svojich zamestnancov. Hneď som nafasoval bicykel, aby som mal ako chodiť do a z práce. Po týždni mi ho vymenil za malý skúter. Po celodňovej práci som unavený a nech to mám jednoduchšie. Keď máme extra náročný deň, kde fachčíme ako fredky od rána, až do neskorého večera, tak ten šéf príde za každým zamestnancom. Tľapne si s ním a poďakuje mu za dobrú a ťažkú prácu. Zakaždým. Moja nemčina je veľmi biedna. Moje pracovisko je také, že ak si niekto objedná jedlo, tak mu ho pripravujem pred jeho očami. Niektorí zákazníci sa ma na niečo pýtajú alebo sa chcú zapojiť so mnou do rozhovoru. Odpovedám vždy po anglicky. V 90% takýchto situácií hneď všetci prepnú do angličtiny a zhovárame sa práve v tomto jazyku.
Samozrejme som každý deň unavený ako vôl na vietnamskom ryžovom poli, po celodennej práci. Áno, telo je unavené, no duša je šťastná. Leto v Európe by mohlo vyzerať aj inak, no som spokojný. Moje trápenia počas pandémie trvali viac než rok. Teraz sa tým nemusím absolútne zaujímať. Mám na duši kľud. Samozrejme Taiwan a život na Taiwane mi veľmi chýba. Nechal som tam spomienky, sny… proste dosť. Nemôžem mať však všetko. Po lete uvidím, čo sa bude dať robiť a podľa toho sa zasa zariadim. Ak máš chuť napríklad na thajské kari, jarné závitky alebo rezance so zeleninou, tak daj vedieť kedy prídeš a ja ti ich s radosťou pripravím.
Pekné leto aj tebe, maj sa fajn!
