Všetci zostávajú v autobuse. Radšej. Mám čelovku, tak cez okno svietim okolo, aby som videl čo sa tam deje. Jeden z byvolov má zranené nohy. Snaží sa na ne postaviť, ale márne. Nedarí sa mu a mne je jasné, že sa mu to už ani nikdy nepodarí. Spolu s jedným chlapíkom, ktorý sedí za mnou sa bavíme o tom, že to zviera niekto musí prísť zastreliť.
Niekde blízko počuť typický smiech hyeny. Tá sa prikráda, nie k mŕtvym telám, ale k tomu zranenému. Keď už je celkom pri ňom a ovoniava si svoju čerstvú večeru, stane sa niečo (pre mňa) úžasné. Z kríkov sa vynorí mláďa byvola a postaví sa medzi hyenu a dospelého byvola. Keď sa hyena snaží viac priblížiť, tak oba byvoly zaútočia ako len vládzu.
V autobuse bol jeden takmer na mol ožratý týpek. Ten mal zo všetkého ukrutnú zábavu. Ďalší mi pri pohľade na zápas medzi byvolmi a hyenou hovorí: „Pozri ako mláďa bráni to ranené zviera. Hyena sa bojí, lebo vie, akú silu má jeho oponent. Už si niekedy počul porekadlo, brániť sa ako ranený byvol? Tak tu to vidíš“
Ožratý na nás zasa pozrie a povie: “Prišli ste do Afriky hľadať dobrodružstvo? Tak tu ho máte na vlastné oči. Vitajte v Afrike!“ Pozerám ako mláďa neúnavne bráni útoky hyeny. V tom, niekde vo vzdialených kríkoch počuť mohutný hlas leva. Blíži sa aj on. Všetci sme v autobuse a pozeráme cez okná. Komu treba ísť na záchod, tak to vyloží hneď vedľa dverí a ostatní svietia naokolo, či sa neprikráda nejaká šelma.
Po hodnej chvíli prichádzajú prví policajti a ďalší uniformovaní ľudia. Na krátko sa zdržia a odchádzajú. Toto sa viackrát opakuje. Náhodné okoloidúce autá väčšinou zastavia. Jeho osádka sa cez okno pýta či sme ok a odchádzajú preč.
Ožratý hovorí: „Vidíš to? Toto je Afrika. Prišli policajti, kontrolovali zvieratá, ale na nás serú. Do autobusu ani jeden z nich nevošiel a neskontroloval nás.“ Sú tu staršie ženy a jedna mladá mamička, s malinkým bábätkom, priviazaným okolo hrude. Prichádzajú ďalší policajti. V tom ožratý nahlas začne kričať: „Sme na Titanicu, najskôr ženy a deti, potom ostatní“. Nič z toho, lebo policajti vykonali to isté, čo ich predošlí kolegovia.
Keď odišli blikajúce autá, tak opäť zavládla tma. Polovica autobusu trčala do cesty. Žiadne výstražné znamenia, ktoré by upozornili prichádzajúcich vodičov na to, že je v ceste prekážka. Keď okolo nás presvištia obrovské kamióny, tak našu plechovú konzervu, v ktorej sme naskladaní, rozkolíše ako papierovú loďku v kaluži. Neubránim sa predstave, že ak do nás nejaký kamión napáli, tak je s nami amen.
Pri zrážke so stádom sme mali šťastie, lebo autobus narazil najmä do mláďat. Ak by tam boli dospelé byvoly, tak by zrejme preleteli cez predné sklo do vnútra autobusu.
Po štyroch hodinách prichádza prvá pohotovostná sanitka. Takisto sa len chvíľu zdrží a bez toho, aby niekto aspoň pozrel do autobusu a potvrdil si stav cestujúcich, odchádza preč. S ožratým sa smejeme na tom, že to je zrejme sanitka z Gaborone (hlavné mesto, na opačnej strane krajiny) keď im to toľko trvalo.
Ranený býk sa stále snaží postaviť. Mláďa stojí pri ňom a dáva pozor. Neopúšťa ho. Nám je jasné, že veľký byvol to má už prehrané, ale mláďa ho stále intenzívne ochraňuje. Krásny a zároveň srdcervúci okamih priamo pred vlastnými očami. V autobuse zavládlo ticho. Všetci sme unavení. Je dávno po polnoci. Zaspávame. Ožran sa postavil do pootvorených dverí a začal zavíjať ako vlk na mesiac. Neubránim sa intenzívnemu smiechu. Potom toto zavíjanie mení na zvuky, ktoré vydávajú hyeny. Je ožratý, ale je aspoň zábavný. Hlavou mi lietajú mnohé myšlienky. Je mi ľúto mŕtvych zvierat. Teším sa, že sa nám nič nestalo. Obávam sa okoloidúcich kamiónov. Odháňam dotieravé hyeny. V tom na mňa pozrie ožran a povie: „Príliš nepremýšľaj (don’t think too much). Celkom vystihol moje pocity a opäť sa nahlas rozosmejem. Poďakujem mu, lebo mi to veľmi pomohlo ukľudniť sa.
Vonku je úplná tma. Na oblohe sú milióny hviezd a ja sa neubránim myšlienke, že toto je isto romantická noc pre mnohých ľudí. Lenže tu, to tak nie je a mladý byvol stále bojuje s dotieravými hyenami, ktorých je už viac. Dve sa snažia upútať jeho pozornosť z jednej strany a ďalšia sa prikráda k ranenému zvieraťu zozadu. Nahlas na ňu hovorím: „Choď do prdele, vypadni, nechaj ich! Tam máš šesť iných tiel, daj im pokoj!“ Lenže aj hyena chce mať zrejme čerstvé mäso. Mláďa si však poradí aj s tým.
Okolo štvrtej ráno prichádza hasičské auto. Po viacerých pokusoch sa im podarí vytiahnuť zakliesnené telo spopod autobusu. Okrem toho aj odtlačiť náš vrak z cesty. Teda kúsok za krajnicu. Všetky blikajúce autá odchádzajú a my sa vraciame dnu. Musíme čakať kým pre nás niekoho pošlú.
Je ráno a my sme stále na tom istom mieste. Aj mláďa spí vedľa raneného byvola. Nikto ho neprišiel odstreliť, lebo nemali zbraň. Jeho agónia tak pokračuje. O siedmej konečne prichádza náhradný autobus a my sa vydávame na cestu. Po niekoľkých desiatkach kilometroch vidíme vedľa cesty ďalší havarovaný autobus. Ten je v ešte horšom stave. Kabína pretlačená do vnútra. Zrážka so slonom. Vodič neprežil a o cestujúcich sa nevie. Zo slona zostala len ohryzená lebka, ľavé ucho a črevá plné nestrávenej trávy. Mali sne naozaj obrovské šťastie. Ďakujem!
