Zo Zimbabwe sa dá dostať Botswany len taxíkom. Tak teda jeden objednávame. Na hranici nás šofér vysadí. Okrem nás tu sú len ďalší traja ľudia, takže imigračné formality prebiehajú hladko. Pešo prechádzame medzi krajinami a v novom štáte nás čaká druhé auto, ktoré nás berie do pohraničného mesta Kasane.
Odtiaľ sa večer presúvame ďalej, do mesta Maun. Tam bude naša základňa. Cesta má trvať zhruba 8 hodín, takže máme aj ubytovanie, lebo to zaberie celú noc. Autobus má svoje najlepšie časy dávno za sebou. Možno je starší ako ja
Je pár minút pred plánovaným odchodom. Do uličky, medzi sedačkami, sa postaví mladík a začne niečo vážne rozprávať v lokálnom jazyku. Nič nerozumiem, no je mi jasné, že dáva inštruktáž pred cestou. Všetci ho bez slova počúvajú. Pôsobí to veľmi vážne. Na konci tohto príhovoru, si slovo preberie starší chlapík. Nahlas sa začne modliť. Prosí Boha, aby nás ochraňoval, dával nás pozor. Ďakuje za jeho utrpenie, ktoré pre nás podstúpil. Všetci mali sklonené hlavy a spojené ruky pre modlitbu. Na konci spoločne poďakovali. Všetci okrem nás dvoch, biele tváre z Európy. My sme len pozerali a žasli nad atmosférou, ktorá zavládla v autobuse.
Je čas vyraziť. Ručná brzda, v podobe tehly pod kolesom, bola odistená. Ide sa na to. Mladíci roztlačili tú plechovú obludu, aby naskočila dole kopcom. Za jazdy ešte ponaskakovali tí, čo roztláčali a už nebolo najmenších pochýb, že sme na ceste.
Sedíme v prvej rade, hneď za šoférom. Cez čelné sklo tak vidíme, to isté ako šofér. V noci migruje veľa zvierat a pozerám do tmavej diaľky, či nejaké uvidím. Okolo cesty sú značky, ktoré signalizujú aká zver sa v danom úseku vyskytuje pri ceste najčastejšie.
Nič však nevidím. Teda okrem všetkých možných farebných kontroliek, ktoré svietia šoférovi okolo volantu. Najviac ma znepokojuje tá, čo signalizuje problém s brzdami. Ideme však ďalej. Pozerám na mapu. Máme za sebou bezmála prvých 20km a pred nami vidím blikať sanitku. Prechádzame okolo autonehody. Osobné auto sa zrazilo s byvolom. Zakrvaveného šoféra ošetruje zdravotník a byvol je mŕtvy vedľa cesty. S Mirom si vymeníme znepokojené pohľady a opäť pozeráme na cestu pred nami. Všade tma ako vo vreci. Autobus pred sebou tlačí dva svetelné kužele, ktoré aspoň ako tak dávajú lepšiu viditeľnosť. Cesta je prázdna. Z času na čas nejaké auto, ale inak nič. Pozerám do tej tmy a nič v nej nevidím. Zhruba päť minút po tom ako sme minuli tú autonehodu, stávame sa svedkami ďalšej. Táto je o dosť vážnejšia. Na prd je to, že sme jej účastníkmi práve my.
Priamo pred nami je celé stádo byvolov. Je ich toľko, že cez nich nevidieť na koniec. Sú však len pár metrov pred autobusom, ktorý si to valí v plnej rýchlosti. Šofér nemá šancu zabrániť zrážke. Autobus nemá bezpečnostné pásy. Bum. Rana ako z dela. Kovové monštrum vrazilo do byvolej steny. Všetky svetlá ihneď zhasli. Na naše obrovské šťastie Sme obaja inštinktívne zovreli tyč, ktorá slúži na držanie pre tých, čo nesedia. Ak by sme tak neurobili, tak letíme čelným sklom, ako handrové bábiky.
Keď autobus konečne zastavil, všade bola tma. Niekde spopod nôh bolo počuť ukrutné revanie zvieraťa trpiace v agónii bolesti. Jeden býk sa zakliesnil pod autobusom. Na prednom skle boli rozplesknuté výkaly divej zvery. V autobuse boli všetci v poriadku. Tí čo mali nejaké svetlá, ich zažali a začali sme kontrolovať čo sa vlastne stalo. Okolo autobusu ležalo šesť bezvládnych byvolích tiel. Jedno sa neúspešne plazilo preč od miesta nehody.
Niekto hovorí do telefónu: „Mali sme nehodu“. Ďalšia osoba hovorí, že všetci musia zostať v autobuse. Pach krvi priláka hyeny a levy, ktoré si tieto jatky nenechajú ujsť. Netrvá to ani pár minút a prvá hyena už krúži okolo autobusu. Toto bude ešte poriadne dlhá noc...
