Plánovanie mojich pracovných dní, počas ciest, vyzerajú asi takto:
Počas západu slnka vzlietnem nad jazero a budem hľadať nejaké hrochy. Ak sa mi to nepodarí, tak urobím pár preletov ponad okolitým lesom. Možno tam budú slony. Auto zaparkujem k vode tak, aby som mal možnosť rýchleho úteku, v prípade útoku zvieraťa. Kľúče teda nechám v zapaľovaní.
Počujem niekde blízko hrocha. Krátko sondujem jazero a hneď jedného vidím. Na druhom brehu sa spokojne napája slon. Bomba, mám ich oboch. Keď zapadne slnko, pristanem s dronom a vytiahnem fotoaparát. Na noc zaparkujem niekde v dedine, na kraji, aby sme boli v ako takom bezpečí pred zverou.
Dedinčania si nás však rýchlo všimli a tak s nimi dlho do noci rozprávame pri pive a víne, ktoré medzi sebou kolujeme. Síce nám ponúkajú aj postele vo voľných príbytkoch, zostávame v aute. Niekde blízko celú noc huláka lev a psy odháňajú hyeny. Ráno preparkujeme na druhú stranu jazera a špehujem celú sloniu rodinu. Sú nádherné. Slony aj hrochy!
Konečne sme dorazili, po strastiplnej ceste, do mesta Maun. Idem do obchodu. Je horúco, ako v pekle. Majú tu skvelý zázvorový nápoj, ktorý mi veľmi chutí. Ako kráčam okolo malých domčekov, nedá sa prehliadnuť, že sa medzi nimi niečo deje. Je tam veľa ľudí a sú sviatočne oblečení. Idem teda tam. Skúsim sa motať okolo plota a dúfať, že si ma niekto všimne, kto sa mi prihovorí.
Netrvá to dlho a už si na diaľku mávame na pozdrav. Jeden z chlapov mi ukazuje, aby som išiel dnu, k ním. Super, to som predsa chcel. Hneď mi podáva ruku na pozdrav. Pýtam sa čo sa tu deje. Odpovedá, že tu je svadba. Netajím svoje nadšenie a hovorím, že to je skvelé! Chlapík hovorí, že zhruba o hodinu má prísť nevesta, tak preto všetci čakajú.
Hneď sa pýtam, či môžem zostať a čakať aj ja. Odpovedá, že samozrejme môžem. Veľmi mu ďakujem a hovorím, že ešte musím utekať do obchodu, no o 15 minút som naspäť. OK, žiaden problém.
Aby som na svadbu nešiel na prázdno, beriem balík lepšieho piva, ktoré len zriedkavo doprajem aj sebe. Zhodou okolností mám na tejto dvojmesačnej ceste aj dlhé nohavice, a preto si ich hneď obliekam. Zhodou okolností mám aj košeľu. Oblečiem si aj to. V jednej ruke balík piva, v druhej fotoaparát a mikrofón.
Prichádzam na svadbu, no chlapíka, čo mi dal povolenie, akosi nevidím. Ľudia na mňa záhadne pozerajú a mne nezostáva nič iné len sa priblblo usmievať. To robím zakaždým, keď neviem čo mám robiť. Staršia žena sa ma pýta či mi nejako pomôže. Hovorím, že mi nejaký chlapík dovolil prísť. Ona sa pýta ako sa ten chlapík volá. Hmm, to keby som vedel. Nemám ani poňatia. Dávajú mi teda stoličku a sadám si k skupinke cudzích a pekne oblečených ľudí.
Po zhruba 20 minútach prichádza konečne človek, ktorý si ma pamätá. Odovzdávam mu balík piva ako dar. Hovorí mi, že mi vybavil fotografovanie aj natáčanie videa priamo u otca ženícha.. Mám z toho radosť.
Svadba sa konala na malom priedomí. Muži boli oddelení od žien. Muži sedeli na stoličkách a ženy na zemi. To bola najbližšia rodina. Kúsok od nich sedeli ďalšie ženy, ktoré boli pozvané. Posadili ma vedľa mužov z najbližšej rodiny. Otec ženícha na mňa prehovoril:„Alex, postav sa prosím ťa. Vážime si, že sa zaujímaš o naše zvyky a tradície. Preto ti dávam povolenie všetko fotiť a nahrávať. Cíť sa pohodlne. Si tu vítaný! Nehnevaj sa na nás, ale budeme všetko rozprávať v našom jazyku, ktorému zrejme nerozumieš.“
Mierne sa klaniam na znak pokory, úcty a vďaky. Dodávam, že si to nesmierne vážim. Pokloním sa ešte pred sediacimi ženami a znovu si sadám.
Po chvíli sa všetci pozerajú kamsi do strany. Pozriem tam aj ja a vidím, že prichádza zástup ďalších žien. Majú zahalené plecia, aj hlavy, bielymi šatkami. Kráčajú veľmi pomaly, z nohy na nohu. Nikto si nedovolí povedať ani slovo. Po celom tele mám zimomriavky. Tento zástup žien nakoniec prichádza až na voľné priestranstvo medzi mužmi a ženami. Jedna z nich má bielou šatkou zakrytú aj tvár, aby sa mohla posadiť na zem, pomáhajú jej ďalšie dve. Napadá mi, že je asi stará alebo chorá, slabá. Potom tento zástup znovu odíde, no tú s tou šatkou na tvári, ktorú si stále drží, tu nechali samú.
Jeden chlapík mi hovorí, že to je nevesta. Priniesli ju a ona teraz nemôže nič vidieť. Jediný, kto jej môže odložiť z tváre tú šatku, je jej manžel. Ten tu však nie je. Najstarší muži idú niekam preč. Idú za ženíchom. Dajú mu rady ako žiť v manželskom živote a potom ho takisto privedú.
Po pár minútach prichádzajú naspäť. Mladý ženích si kľakne pred ženu so zakrytou tvárou. Jemne ju chytí za ruku a odloží šatku z tváre. Následne, keď sa im stretnú pohľady, pobozkajú sa. Sediace ženy začnú spievať od radosti a muži tlieskať. Je to nádherné sledovať.
Ženích si sadá vedľa nevesty a muži, ktorí sedeli na stoličkách sa zodvihnú, aby mohli ísť pogratulovať mladému páru. Keď skončia, tak prichádzajú blahoželať ženy. Tie pri tom spievajú a tancujú.
Keď skončia gratulácie a všetci sú opäť na svojich miestach, otec ženícha znovu na všetkých prehovorí v domácom jazyku. Rozumiem len štyri slová: Alex, Slovakia, Europe, Namibia. Krátko na to prichádza preklad, z ktorého mám ešte aj dnes zimomriavky po celom tele. O tom zas nabudúce.
