York vedel už v siedmych rokoch čo chce robiť. Od detstva cítil, žev ňom prebýva priam misijné poslanie stať sa hercom.
Predtým chcelbyť ako každé dieťa smetiarom, po infarkte susedky z tretieho lekároma zachraňovať životy.
Veľký zlomnastal v diváckych očiach dieťaťa po prvom vzhliadnutí Hriešneho tanca.Ale tanečnícka kariéra pozostávajúca z vrtenia zadkom, dôchodkom predštyridsiatkou a neistým bytím v kliešťach správcovskej dôchodcovskejspoločnosti ho taktiež nelákala.
„Medvede v Korytnici si pochutnávajú na turistoch – alebo dobrovoľnídarcovia ľudských orgánov“ tak znel článok, ktorý udával ďalší medzníkYorkových rozhodnutí budúcej profesijnej kariéry. Ako horár chcel spasiťKorytnicu.
V ôsmych rokoch stískal dôkladne vyplnenú prihlášku do detského ochotníckehodivadelného súboru MUZOR. Zvládol prijímacie talentové skúšky, čo znamenalozatancovať, predviesť pár improvizačných etúd na vopred stanovenú tému.Dramatické výstupy mu vôbec neprišli náročné, mnohé z nich vyplývaliz predpríprav na jeho, už dávnou minulosťou obdivované, ale súčasne ipochované povolania.
A tu sajeho sen stať sa dobrým hercom len umocnil.
Áno. Ako herec,skutočne dobrý herec môžem byť hocičím a vždy zostanem sám sebou. Stále tobudem ja, hovorieval si.
Divadelnávýchova však musela počkať, potom čo Yorka hospitalizovali na detskej chirurgiis akútnym zápalom slepého čreva. Apendicitída - zápalčervovitého prívesku. Jednoznačná diagnóza. Práve na toto obdobie rádspomínal. Ako malý a milý chlapec non-stop obletovaný krásnymi vílami v bielo-modrýchodevoch usmievavých sestričiek.
V pubertesi privyrábal na hodiny herectva kradnutím a následným predávaním odcudzenýchmobilných telefónov. Toho času býval u svojej babičky, ktorá vyvíjalaveľkú snahu na podporu osamostatnenia svojho jediného vnúčika. Netušila, čo povečeroch robí, ako si privyrába. Yorkov nočný život a okrádanie ľudí bolopre hlboko kresťansky založenú babičku since-fiction. Nemala dôvoddistingvovaného Yorka, čo i len podozrievať. Jej vnuk si poctivo privyrába nahodiny herectva dvadsaťšťyrihodinovkami v tlačiarňach, neraz ho ospevovalasusede.
Ani Yorkovo prvé veľké predstavenie nenechalo na seba dlho čakať. Yorkbol síce dostatočne talentovaný, ale nie natoľko pekný aby jeho talenta duševná krása dokázali prevýšiť nevyhovujúci estetický zjav hodnýhlavnej postavy.
A takdostával len vedľajšie úlohy. Týchto rolí sa chopil skutočne svedomito. Divácimilovali jeho veľký krivý nos.
Išloo prirodzenú nepeknosť, škaredosť s ktorou sa jednoducho daloinvestovať do vedľajších úloh, zaručujúcich úspech v prebíjaní sŕdcverného publika. Po nespočetnej sérii účinkovaní na vedľajšej výhybke prišlaYorkova prvá hlavná úloha.
„Yorkaz Bergeracu nemusíme ani maskovať, bude z neho Cyrano ako vyšitý!“
smiali samaskérky pred generálkou.
Z portálusleduje zaplnené sedadlá, na ktorých sa vyvaľujú zadky známych literárnychkritikov a teoretikov. Ako väčšina kolegov aj on ich považuje zanepriateľov, ktorí dokážu potopiť dostatočne rýchlo a hlboko.V tretej rade zbadá svoju zhrbenú zvráskavenú babičku. Cez vychudnutéramená má prehodený hodvábny šál a v pravej ruke nenápadne skrývaznámy fosforový ruženec.
Yorkovi jesvojej starej mamy akosi ľúto. Práve kvôli nej sa oplatí vytrvať. Vidí akov napätí vyčkáva jeho veľké dramatické momenty. Malá zhrbená žena, stará,ale zato naivne krásna, milujúca. Spomenul si ako mu v detstve čítavalarozprávky. Najviac sa mu páčila rozprávka O troch grošoch. Práve vtedybabičke sľúbil, že sa bude o ňu na staré kolená starať a všetkyinvestície príkladne splácať.
Posledný razpohladil očami strieborné vlasy starej mamy a s vetou „Nesmiem jusklamať “, ktorá mu už dlho rezonovala v hlave uväznená v spleti rôznorodýchmyšlienok, pobral sa do šatne.
Akonáhle vyšielhlavný protagonista na javisko, zabudol text. V prvom dejstve sa tátosituácia zopakovala ešte dva – trikrát a Yorkova psychika odišla niekamďaleko do nenávratna.
Hlavnejšepkárke, ktorú chceli prednedávnom prepustiť spôsobil maximálne vyťaženiea garanciu predĺženia zmluvy. Nie, to nebola nesústredenosť. York pomaly,ale iste kolaboval. Dialo sa to priamo na javisko za početnej účasti pred očamineprajných škodoradostných kritikov s uštipačnými výrazmi na tváracha nič nechápajúcej babičky.
Na druhý deň siprečítal zdrvujúcu recenziu s tvrdou kritikou. Pod článkom z„hrôzostrašného predstavenia“ bola uverejnená fotografia prázdnej sálys jediným divákom, ktorý katastrofu prežil až dokonca.
