Indonézania sú prevažne veľmi zrelaxovaní, usmievaví a príjemní ľudia, ochotní podeliť sa o takmer všetko, čo môžu, i keď toho majú po materiálnej stránke častokrát až chúlostivo málo. Pôsobia pokojne, pokorne a vyrovnane. Ich priemerný plat je ďaleko nižší, než ten slovenský, a bežní ľudia sú teda v porovnaní s nami značne chudobnejší (i keď ceny sú tu tiež nižšie od našich). Napriek tomu si nemyslím, že ich život je menej „kvalitný“. Naopak. Na rozdiel od nás – nie sú nešťastní kvôli tomu, čo nemajú, ale šťastní a vďační za to, čo majú. Pokladám to za veľmi inšpiratívne a správne. Zdajú sa byť vnútorne bohatší, a ich život plnohodnotnejší než ten náš, európsky. Samozrejme, rozprávam vo všeobecnej rovine. Sú aj výnimky tohto stereotypu a najmä u vyšších vrstiev existuje závisť, stres a podobné výdobytky moderného, konzumného sveta. Zároveň nepochybne aj na Slovensku žijú láskyplní a vnímaví ľudia, ktorých hodnoty nie sú postavené len na bohatstve a prestíži, a preto sú veselší a šťastnejší. No vo všeobecnosti je viditeľné, že ľudia v Indonézii sa omnoho viac usmievajú, a citeľné, že sú spokojnejší a ľudskejší než My. Nikam sa neponáhľajú, a na plnenie si povinností majú často jednoduchý komentár besok (v preklade zajtra alebo potom – čo môže znamenať aj o týždeň alebo o mesiac). Avšak keď treba, takmer každý sa dokáže vyšplhať na palmu rýchlosťou opice a mačetou vysekať otvor do kokosového orecha s očarujúcou ľahkosťou a presnosťou behom štyroch sekúnd. Sú remeselne zruční, skromní, spontánni a veľmi vynaliezaví. Do toho sú obklopení prírodným rajom, ktorého význam žiaľ chápu nedostatočne, a tak namiesto jeho chránenia dochádza k stále väčšiemu znečisťovaniu spôsobenému plastom a inou chémiou. Napriek tomu tu stále je. Obývaný „jednoduchými“, no skvelými ľuďmi.
Ďalšou zvláštnosťou je, že aj napriek priemerným 30-stupňovým teplotám často nosia hrubé svetre či páperové bundy, dokonca čiapky. Je to pre nich normálne. Primárnym dôvodom je to, že sa chránia pred slnkom, keďže na rozdiel od nás chcú byť čo najbledší. Biely človek je pre nich ideál krásy, a tak ženy používajú bledý mejkap a bieliacu kozmetiku. Nie je jednoduché kúpiť krém či sprchový gel, na ktorom by nebolo napísané whitening. Nuž, v otázke krásy sú nám podobní – túžia vyzerať inak a lepšie než vyzerajú, neuvedomujúc si krásu svojej prirodzenosti...
Okrem týchto charakteristík sa Indonézania (česť výnimkám) príliš netrápia rozmýšľaním. Nemyslím to v zlom. Je to nepraktický národ a to je holá skutočnosť, nie urážka. A v mojom vnímaní je to milé, nie zlé. Účelnosť a účinnosť mnohého sa stráca, mnohokrát to dokonca sami vidia a nevadí im to. Pritom by zvyčajne stačilo málo, tak málo rozhýbať mozgové závity a končatiny, a každodenne používané zariadenia by mohli fungovať oveľa efektívnejšie. „Ale načo?“ povedia si. A tak je takmer pravidlom, že skoro v žiadnej kúpeľni (a to môže byť nová, veľká, udržiavaná...) nenájdete ani jednu poličku! Je to iba príklad ich lenivosti, no táto téma je obsiahla a fascinuje ma, takže ju rozviniem.
Ak sa jedná o uvedomelejších ľudí, majú v kúpeľni na stene jeden háčik, na ktorý sa dá niečo zavesiť. U nadpriemerne uvedomelých je týchto háčikov dva až viac kusov. Všetko nezavesiteľné na háčik je teda na zemi. A zem? Špinavá a mokrá od kýblikovania! Totiž, toaleta, ako ju poznáme my, je tam raritou. Najrozšírenejšie sú „turecké“ záchody, ktoré sa splachujú manuálne, špeciálnymi plastovými vedierkami s držiakmi na ruky. Voda sa do nich naberá z rohového útvaru, ktorý nenazývam vaňou, keďže je to veľakrát iba vymurovaný štvorec v rohu, kde stojí voda (často plná rias a nečistôt), ktorá sa používa nielen na splachovanie, ale aj na umývanie sa. V lepšom prípade tam funguje tečúca voda, v horšom sa musí použiť stojaca (ktorá často len pomaly priteká z otvoru v stene). Toto je indonézsky štandard. Jedno wc, jeden špinavý kýblik a kút s vodou (prípadne lavór plný vody), plus ako bonus voda rozliata po celej dlážke.
A ako to celé prebieha? Farebný kýblik a ľavá ruka nahrádzajú toaletný papier (jedlo sa preto konzumuje výlučne pravou rukou), pričom kýblik tiež slúži na „okýblikovávanie sa“, a teda najčastejšiu indonézsku verziu sprchovania. Voda je studená a veľmi nehygienická, a pri splachovaní fŕka po celom okolí. Na návštevách býva preto potreba použiť WC nepríjemnosťou, keďže v interiéri domu je pravidlom byť bosý, a čupieť tu bez obuvi nie je žiadna výhra. Dodám, že veľmi výnimočne sa v kúpeľni vyskytuje mydlo, ktorého je možno lepšie sa nedotýkať (pokiaľ nejde o tekuté mydlo či šampón)... Pre citlivejších Neindonézanov môže byť naozaj problém zvyknúť si na tieto všadeprítomné fakty, preto sa oplatí nosiť si so sebou hygienické vreckovky a prípravok na čistenie rúk.
Môže to znieť nereálne či absurdne, ale nespočetne veľakrát som videla na zemi, a to hneď vedľa WC, pohodené potreby na ústnu hygienu. Až také neuveriteľné to však nie je, veď kam by si ich asi tak mali odložiť, keď nemajú poličku? A ako by si asi mali tú poličku zhotoviť, keď nemajú skrutky? Podotýkam, nemyslím tým nemajú NA skrutky. Oni by ich aj mohli mať, aj tú drevenú dosku, ale to by museli ísť do obchodu, a to sa im predsa nechce! Častokrát to naozaj nie je otázkou peňazí, ale pohodlnosti. Im sa s tým vážne nechce zaoberať, ani ich to nenapadne, a tak sa im zubná kefka bude aj o päť rokov váľať vo vode s nádychom fekálii, a ak by ste sa ich na to opýtali, len sa pousmejú. Podotýkam, už len skutočnosť, že zubnú kefku vlastnia (či dokonca používajú) ich začleňuje ku kefkovej minorite. Nerada by som niekomu krivdila, no ústna hygiena, ako aj hygiena všeobecne, naozaj nie je v Indonézii samozrejmosťou. Je to niečo, k čomu ľudia nie sú odmalička vedení tak, ako u nás. A preto je normálne, že už 20-ročným jedincom chýbajú viaceré zuby, prípadne ich chrup je žltý až čierny, s nepeknými povlakmi a nepríjemným zápachom vychádzajúcim z dutiny ústnej. Nijako tomu nepomáha ani fajčenie cigariet, ktoré je bežné už od veľmi nízkeho veku. Cigarety sú lacné (krabička stojí asi jedno euro), a údajne veľmi silné (ja ako nefajčiarka to posúdiť neviem). Snáď len s výnimkou vzdelanejších vrstiev je pravidelná starostlivosť o zuby skôr ojedinelá.
Na uzavretie tejto témy spomeniem situáciu, v akej som sa ocitla asi po mesiaci v Indonézii počas prvého výletu na Bali. Pri čakaní na jedlo v „reštaurácii“, do ktorej sme sa s indonézskymi kamošmi prišli navečerať, som potrebovala vykonať malú potrebu. Kuchárka, ktorá bola zároveň majiteľkou i servírkou, ma so smiechom zaviedla do miestnosti v zadnej časti podniku, ktorý bol súčasne jej domovom (takto to funguje veľmi často – ľudia si vo vlastnom dome otvárajú prevádzky s jedlom či malé obchodíky, a tak nemusia do práce cestovať ani platiť nájomné). Po tom, ako za sebou zatvorila dvere, rozhliadla som sa navôkol a pomyslela si, že sa asi pomýlila. Žiadne WC som nevidela, bola to len miestnosť s udupanou hlinou namiesto podlahy a jedným vedrom napusteným vodou. Vyšla som von a prezrela si okolité miestnosti, či tam náhodou nenájdem kúpeľňu. Nestalo sa tak, a preto som sa zmätene vrátila naspäť do jedálenskej časti obydlia a požiadala indonézskych priateľov (keďže som ešte po indonézsky nevedela), aby tej sympatickej pani (naozaj bola veľmi sympatická) preložili, že nerozumiem, ako a kde sa mám vycikať. Nasledovala ďalšia vlna smiechu a pani ma odviedla do tej istej miestnosti, kde mi naznačila čupnutie a ukázala na pozemný otvor v stene, kam to všetko malo vzápätí odtiecť. Aha! A tak som urobila, čo bolo nevyhnutné, podľa odprezentovaného návodu. Dodnes neviem, ako to v takýchto kúpeľniach prebieha, keď človek potrebuje na „veľkú“. Viem len, že odvtedy som sa s tým stretla neraz a už som vedela, ako sa zachovať...
Ďalšou témou, ktorá ma udivuje, sú indonézske steny. Okrem toho, že farbami pripomínajú naše škôlky, sú tak neskutočne špinavé! Najšpinavšia býva stena v obývačke pred televízorom, kde sa štandardná rodina každodenne stretáva a trávi dlhé hodiny sledovaním televízie, sediac alebo ležiac na koberci, kde sa často aj spí. Táto konkrétna stena je spravidla čierna od špiny, aj keď pôvodná fialová či zelená maľovka miestami presvitá. Ale indonézske oči to nevidia! Premaľovať si raz za päť rokov neesteticky zašpinené steny je jedna z posledných vecí, aké by im zišli na um. Stratégia rozmiestnenia nábytku a spotrebičov tiež nie je ich silnou stránkou. Uvediem príklad, ktorý mi utkvel v pamäti. Bol to nadštandardný dom majetnej rodiny, zariadený tak, ako sa na Indonéziu patrí – bez logiky. Z terasy som cez okná do kuchyne videla len dve veľké chladničky odzadu. V kuchyni som namiesto interiéru videla veľké Nič, keďže chladničky bránili prívodu prirodzeného denného svetla. Preto bolo aj o 12 na obed potrebné svetlo umelé, i keď na uloženie chladničiek bolo v rozľahlej kuchyni plno iného miesta... Takéto úkazy sú bežné a úsmevné. A keďže sú na dennom poriadku, za určitých okolností majú silný potenciál priemerného človeka z rozvinutejšej krajiny naštvať.
Skôr či neskôr každému dôjde napríklad to, že Indonézan poradí s hľadaním cesty na určité miesto i v prípade, keď o nej nemá ani najmenšie tušenie. Tak sa stáva, že človek prejazdí dlhé kilometre kvôli nesprávnej rade neznámeho opýtaného, čo patrí k najčastejším dôvodom na zlosť cestovateľa. Kľúčom k takýmto situáciám môže byť hľadanie pozitívnej stránky danej skutočnosti – táto pomôcka funguje pri všetkých životných konfliktoch a komplikáciách. Rozčuľovanie sa aj tak nič nezlepší či nevyrieši, i keď občasné vybuchnutie je ľudské. No rozumný človek by mohol vedieť hnevu predísť, a namiesto krivdy pocítiť napríklad vďaku – a to za lekciu sebaovládania a trpezlivosti takmer zdarma! S chladnou hlavou a humorom je cestovanie omnoho krajšie, rovnako ako život sám. Veď práve kultúrny rozdiel je to najzaujímavejšie, čo dodáva cestovaniu šťavu, preto sa ho treba naučiť rešpektovať.
Niektorí ľudia pri cestovaní vyžadujú komfort, na aký sú zvyknutí, a nenechajú tak okolitý svet preniknúť k sebe taký, aký skutočne je. Iný. Vyhľadávajú luxusné dovolenky do exotických destinácií, zabezbečujúce maximálne pohodlie, pričom skutočný ráz krajiny ich úplne obíde. Obklopujú sa tým, čo poznajú a v čom sa cítia bezpečne, a keď im do toho prenikne niečo nečakané a skutočné z vonkajšieho sveta, môžu byť nepríjemne vyvedení z miery. No práve spôsob života a zvyky bežných ľudí sú okrem prírody to krásne unikátne, čo zákutia sveta ponúkajú. Ľudia robia krajinu krajinou. Ľudia sú kultúra, a skutočná kultúra nie je päťhviezdičkový hotel na Bali, prekrásna pláž a cesta taxíkom z bodu A do bodu B. Reálny život je za oponou, a je plný nečakaného, nekonvenčného a úžasného. Oveľa úžasnejšieho než pohodlie, ktoré predstavujú drahé apartmány či „fancy“ reštaurácie a bary prispôsobené dopytu turistov. Treba vyjsť z ulity a bez predsudkov sa stratiť v okolitom svete kaskadérskych motorkárov, bezstarostne sa naháňajúcich detí či žien nosiacich tašky na hlavách, vypľúvajúcich betelom zafarbené červené sliny všade navôkol (betel, resp. betelový list je prírodný stimulant, ktorý sa v Indonézii žuje s tabakom a pôsobí euforicky). Medzi posedávajúcich mužov, medzi mužov hrajúcich šach na najkurióznejších miestach, alebo mužov chaoticky pracujúcich, napríklad betónujúcich, prenášajúc ťažké náklady v rukách, zatiaľ čo fúrik, ktorý by mohol byť tak veľmi nápomocný, leží bez využitia vedľa nich. Nebáť sa najesť sa tam, kde jedávajú domáci. Skamarátiť sa s nimi a žiť chvíľu tak, ako žijú oni. Jazyková bariéra nemusí byť žiadnou prekážkou, základný komunikačný prostriedok je predsa úsmev, ktorý dokáže reálne zázraky. Kontakt s lokálnymi ľuďmi môže priniesť tie najkrajšie príbehy, a práve tie sú na nezaplatenie.
