Demokraciu by sme mohli definovať ako politický systém zakladajúci sa na suverenite ľudu, ktorý si volí svojich zástupcov. Takýto systém rozdeľuje ľudí na tých, ktorí vládnu a tých, ktorí sú ovládaní, je preto potrebné, aby ľudia využívali všetky prostriedky, ktoré im dávajú možnosť podieľať sa na spoločnosti. Takýmito prostriedkami nie sú len voľby ale aj dohľad či verejná mienka. Všetky tieto fenomény dávajú ľuďom isté právo veta, ktorým môžu oponovať proti tým pri moci. Tomu, aby ľudia využívali tieto neviditeľné sily môže napomôcť demokratická výchova. Keď budú totiž vychovávaní s vedomím, že môžu autoritám oponovať, nie len počúvať ich nariadenia, budú vedieť takto kriticky hodnotiť aj rozhodnutia "vládnej elity", čo bude zároveň zvyšovať nároky na tých, ktorí sa chcú uchádzať o ich dôveru. Zároveň si myslím, že na to aby mohla demokracia fungovať ako režim, ktorý reprezentuje vôľu ľudu, a ktorý je založený na jeho autonómii, musia byť ľudia aktívni. Musia sa aktívne zaujímať o to, či tí ktorých zvolili skutočne robia to, čo sľubovali. A ak tomu tak nie je, občania musia zase aktívne prejaviť a požadovať zmenu.
Ľudia totiž nefungujú ako homogénna masa, aj keď s nimi tak často demokracia narába tým, že ich redukuje na číslo, na abstraktný pojem. Pozitívne určiť, kto je ľud je síce veľkou výzvou, pretože na jednu stranu v demokracii vždy rozhoduje väčšina vo voľbách alebo v hlasovaní, čo redukuje ľudí na číslo, čiže na abstraktnú jednotu. Skutoční ľudia, ktorí sa prejavujú v rôznych čiastkových prejavoch, ako sú napríklad rôzne komunity zjednotené na základe spoločnej histórie, viery, záujmov alebo politických názorov, sú omnoho komplexnejší, a pri snahe o ich redukovanie na všeobecný pojem sa stávajú nedohľadatelní. Preto by mala byť demokracia interaktívna, spoločenský pluralizmus by mal byť prítomný aj v politickom systéme. Snaha dohľadať skutočný ľud je náročná úloha, ale pokiaľ ju bude demokracia ignorovať, otvára dvere populizmu, ktorý na tento problém prináša pomyselné riešenia.
Zjednodušením tohto problému na čisto morálnu rovinu následne ponúkajú ľahké riešenie: zosadiť "skorumpovanú elitu" a dať moc do rúk populistom, jediným zástupcom "skutočných ľudí". Tvrdením, že iba oni sú súčasťou "ľudu", preto iba oni vedia, aká je skutočná vôľa ľudu, robia z každého svojho oponenta nepriateľa ľudu. Týmto "riešením" škodia demokracii, pretože zväčšujú jej nedostatky prehlbovaním rozdielu medzi ľuďmi a tými, ktorí ich majú reprezentovať. Keby tento problém demokracia sama o sebe nemala, nemohli by na ňom postaviť svoju ideológiu, preto aj populistické riešenie tohto problému je v skutočnosti len jeho prehĺbením, ktoré je skryté za zjednodušenie celej problematiky. Keďže oni sú súčasťou ľudu, poznajú ho, a teda už ho netreba hľadať.
Podobne sa vyrovnávajú aj s problémom "dvoch tvárí" demokracie. Keďže sa demokracia snaží udržiavať obe svoje roviny, pragmatickú aj vykupiteľskú v napätí, populizmus sa sústreďuje iba na tú vykupiteľskú, čím dáva na piedestál suverenitu ľudí ako jedinú prioritu, a pragmatickú tvár zatláča do úzadia. Tým zároveň zatláčajú do úzadia hodnoty ako sú mier, stabilita a umiernenosť, ktoré reprezentujú pragmatický štýl politiky. A zatiaľ čo sa demokracia snaží skĺbiť pragmatický štýl politiky s vykupiteľským štýlom, ktorý prináša túto politiku bližšie k ľuďom, populizmus prikladá ľuďom absolútnu pravdu, a všetku politiku sústreďuje na to, aby bol ľud spokojný. Keďže však ako "ľud" definovali vlastne iba samých seba, v skutočnosti sa snažia iba zapáčiť väčšine, alebo skôr ich potenciálnym voličom. Myslím si, že tento vykupiteľský štýl politiky využívajú hlavne preto, aby mohli svojich priaznivcov zmobilizovať.
Demokracia využíva tento štýl politiky nie len na mobilizáciu, ale kombinuje ho s pragmatizmom ktorý konfrontuje apel na ľudí so snahou o vytvorenie stabilného systému. To, že populizmus tento štýl politiky potláča do úzadia, podľa mňa potvrdzuje teóriu, že populisti chcú iba využiť nedostatky demokracie, prípadne ich prehĺbiť a udržať pri živote, aby ich mohli zneužívať kontinuálne, a dostať sa tak k moci. Myslím si, že jednotlivé prejavy populizmu nám môžu pomôcť upriamiť pozornosť na slabé miesta demokracie, s ktorými sa musí vysporiadať, ak nechce byť prerastená populizmom podobne, ako môžu byť orgány prerastené metastázami.
Nemyslím si však, že nám populizmus pomáha demokraciu zlepšovať, a nesúhlasím ani s tým, že jeho apel na ľudí ich viac začleňuje do politiky, a robí demokraciu priamejšou. Vidím totiž problémy hneď v dvoch rovinách. Prvá rovina sa týka ľudu, na ktorý apelujú. Tento ľud nie je skutočný. Je to nimi negatívne určený ľud, ktorý existuje vždy len ako vymedzenie voči niečomu. Populisti teda narážajú na rovnaký problém, akému čelí pri snahe pozitívne uchopiť ľud demokracia, len riešenie tohto problému je iné, ako už bolo spomínané, veľmi zjednodušené. Druhá rovina odkrýva paradox populizmu, pretože na jednej strane apelujú na ľud a na jeho suverenitu, no na druhej strane je ľud v populizme vždy pasívny. Hovorí zaňho len populistický líder, ktorí tento ľud mobilizuje iba k tomu, aby ho šiel voliť. Inak sa ľud v populizme vôbec neprejavuje.
V neposlednom rade by som chcela poukázať na to, že populizmus môže ľuďom škodiť práve podstatou svojej ideológie. Keďže v populizme nejde o zavedenie stabilného politického systému, ktorý by mal za cieľ zvyšovať celkovú životnú úroveň ľudí a prosperitu danej krajiny, ale ide o snahu zapáčiť sa ľudu, v praxi môže mať veľa populistických riešení zlý dopad na celkové fungovanie danej krajiny. Veľa prvoplánových riešení totiž spočíva v rozdávaní peňazí, ktoré si daný štát nemôže dovoliť rozdávať, alebo v burcovaní nenávisti a frustrácie voči vybraným nepriateľom ľudu, ktorými sú buď menšiny alebo „skorumpovaná elita“. Z týchto dôvodov si myslím, že populizmus predstavuje hrozbu pre demokraciu. Nie však z hľadiska základnej definície demokracie alebo základnej definície populizmu, ktoré obidve spočívajú na suverenite ľudu a na slobodných voľbách.
Myslím si, že populizmus predstavuje hrozbu práve pre spôsob, akým apeluje na ľudí a akým spôsobom sa prejavuje. Zároveň predstavuje hrozbu pre pragmatickú tvár demokracie, ktorá sa snaží vybudovať stabilitu aj napriek tomu, že jednotlivé kroky, potrebné na jej vybudovanie, nie sú vždy populárne. A posledným dôvodom, prečo podľa mňa predstavuje populizmus hrozbu pre demokraciu, je skutočnosť, že svojim zjednodušovaním problémov demokracie vlastne bráni ich riešeniu. Napriek tomu si myslím, že demokracia sa môže tejto hrozby zbaviť. Nemôže sa zbaviť samotného populizmu, ten sa bude prejavovať stále v rôznych intenzitách, podobne ako fašizmus alebo komunizmus. Ale to, či bude skutočnou hrozbou pre demokraciu závisí na počte jeho podporovateľov. Môžeme však nejakým spôsobom zabrániť jeho popularite? Myslím si, že áno. A riešenie spočíva práve vo výchove a vzdelaní. Keď budeme vychovávaní ku kritickému mysleniu, keď sa bude klásť väčší dôraz na vysvetľovanie jednotlivých riešení, príkazov či povinností, keď budeme vedení k tomu, že autority môžu byť kritizované, a že veta: „Lebo som to povedal“, nie je argument, potom budeme schopní jednak rozpoznať populizmus a jeho škodlivosť, a taktiež budeme schopní aktívne sa podieľať na demokracii.
