Začiatok slovensko-maďarských problémov v XX. storočí.
Časť I.
Aponnyiho zákony 1907
História slovensko-maďarských problémov v XX. storočí bola poznačená vydaním Apponyiho zákonov. Schválené boli v roku 1907 a predstavovali sériu zákonov zavedených v rámci Rakúsko-Uhorska, ktoré mali za účel posilniť maďarizáciu, hlavne v oblasti vzdelávania. Ideou týchto zákonov bolo zabezpečiť, aby deti z národnostných menšín získavali vzdelanie výhradne v maďarčine. Zákony nariadili povinné vyučovanie maďarčiny od prvej triedy základných škôl a v školách so slovenským vyučovacím jazykom musela byť maďarčina hlavným predmetom. Slováci to vnímali ako pokus o asimiláciu a potlačenie ich národnej identity. Apponyiho zákony prispeli k zhoršeniu národnostných vzťahov v Uhorsku.
Rozpad Rakúsko-Uhorska bol dôsledkom porážky monarchie v prvej svetovej vojne a vyvrcholením dlhodobých vnútorných napätí medzi jej národmi. Rakúsko-Uhorsko nedokázalo čeliť tlaku menšín, ekonomickým problémom a v neposlednom rade vojenskej porážke. Rozpadom vznikli nové štáty, vrátane Československa, ktoré získalo územia obývané početnou maďarskou menšinou.
Maďarsko odmietalo rozpad Rakúsko-Uhorska, maďarská politická scéna operovala na medzinárodnom poli myšlienkou veľkého Maďarska, ktoré by bolo totožné s rozlohou Uhorska. V skutočnosti však Uhorsko nebolo jednonárodným štátom, ale štátom mnohonárodnostným. Veľkú časť tvorili príslušníci iných národností, ako Rumuni, Slovinci, Nemci a iné národnosti. Práve o ich postupnú maďarizáciu sa pôvodné vládne kruhy snažili.
Apponyiho zákony z roku 1907 a rozpad Rakúsko-Uhorska položili základy napätia, ktoré formovali slovensko-maďarské vzťahy v 20. storočí. Maďarizácia a túžba po „veľkom Maďarsku“ prehĺbili nedôveru a rozdielne vnímanie histórie. Nabudúce sa pozrieme na Trianonskú zmluvu a jej dopad.
