Snažila som sa usmievať na troch vtipoch, niekoľkých poznámkach a krásnu ubiehajúcu krajinu, no v sebe som sa snažila potlačiť valiace sa zúfalstvo a plač. Ako mi mohol po štyroch rokoch spoločného bytia nedvíhať telefón a z ničoho nič prestať komunikovať. „Som smutný.“A potom ešte táto stupidita? Namiesto 169 znakov to zhrnul do 11tich. Keby využil celý priestor Short Message Systemu, tak nemusel byť smutný ani jeden z nás, a takto sme pre istotu obaja. Ani som nechápala podstatu môjho smútku a obavu z jeho vysvetľovania, prečo sa správa ako pubertiak.
Akurát sme prechádzali Breznom, keď som si všimla skupinku ľudí v zložení štyri malé deti a mamička. Mohla mať tak dvadsať štyri. Do frasa. Ako ja. A pritom sa zaoberám banalitami, či ma môj Juraj podviedol alebo nepodviedol pri mojej týždňovej rodinnej dovolenke v Chorvátsku. Sestra, rodičia, brat a ja. A zasa cudná, bez flirtov a stále milujúca a verná JEMU. Niekedy som si v tomto liezla až na nervy. Ale na druhej strane som sa vždy cítila ako víťaz, lebo som so sebou nosila sladké tajomstvo, že „ja som tá čistá.“
A pri tom táto mladá žena podľa výzoru súdiac každý deň zápasí s myšlienkou, či jej mladý manželíček po ceste do práce nenarazil na tlupu svojich podivných kamarátov páchnucich alkoholom a neskončili spolu ako častokrát v miestnom pajzli. A ona chudera sa každý deň trápi s detskými plienkami, modrinami, krikom, ich hladom a v konečnom dôsledku aj so svojim milovaným. Uhm, tak teraz mám dilemu, kto z nás dvoch je momentálne nešťastnejší. Už dlhšiu dobu som presviedčala samu seba, že je to medzi nami v najlepšom poriadku a len mu krivdím, keď ho upodozrievam boh vie z čoho. Zo dňa na deň som si však bola istejšia, že ho milujem nekonečne a spaľujúco a on pred mojou láskou uteká. Nechápala som, prečo bol stále v telefóne nezaujatý a strohý, prečo chodil domov podráždený a utekal odtiaľ vždy, keď to bolo čo i len trochu možné. No aj tak som sa tešila na každý večer, keď som sa k nemu pritúlila a cítila jeho horúcu a pokožku. Milovala som jeho vôňu. Aj dnes, rok po tom, si ju viem vybaviť a nanútila by som ju každému chlapovi ako povinnú životnú výbavu. Doteraz sa pri nákupnej obscesii častokrát zastavím pri regáloch s pánskou kozmetikou a úchylne ovoniavam čarovné zlozenie.
Vlastne som milovala na ňom všetko vrátane každosobotného skorého zobúdzania, kedy ja som ešte chcela spať, falošného spevu a flirtovania v spoločnosti. Mal taký zvláštny zvyk, vždy, keď zaspával. Bol to zvuk podobný ničomu medzi mľaskaním a vzdychaním. Pračudesný a privádzajúci do šialenstva. Ale v jeho podaní potrebný pred spaním ako predohra.
Zastavili sme sa v našom obľúbenom motoreste, kde pravidelne zabíjame našich potenciálnych nápadníkov cesnakovou polievkou a soté na akýkoľvek spôsob a predvečerom dorazili domov. Trochu zlovestná, ale už trochu pokojnejšia predstava ma premohla pri otváraní bytu a na podlahu som zložila asi tonu batožiny. Mechúr som mala na prasknutie a len keď som konečne vypúšťala nadbytočné tekutiny, v sekunde som mala chuť ostriekať celú kúpeľňu jeho podlou krvou. Cez kôš na bielizeň prehodené cudzie ženské tričko a na doklepnutie k infarktu v koši zabudnutá biela ponožka. Začudovala som sa, keď sa mi po týždňovej ignorácii dvihol telefón a ja som na neho vysypala záplavu otázok typu čo má toto znamenať. No Juro sa čudoval asi viac, lebo nechápal, čo je na tom zvláštne, keď si jeho kolegyňa, ktorej sa náhodou pokazila práčka, keď ja som odcestovaná, prala veci u svojho kolegu samaritána. Bastard. Nechutný, odporný, nefalšovaný, luhársky. Bastard. Zložila som telefón a rozmýšľala, či je normálne, že ma zasa nikto doma nečakal, že vo vzduchu nie je žiadne nadšenie ani nič na privítanie. Lístoček s milým slovom ako tomu bolo voľakedy. Že je tam len zasa jeho práca a necenzurovaná kopa klamstva. V tej chvíli by mi nepomohli ani najružovejšie okuliare Dolce and Gabbana a prúd slanej vody mi z oboch očí stekal po lícach. Aspoň budeš mať čistejšiu pleť, povedali by mnohé babičky u nás doma, ale ako útecha by v tú chvíľu nepomohol ani zájazd na exotický Maurícius v podobe výhry.
Doma ho čakal už len doráňaný tvor bez názoru a bez otázok v polospánku. No keď sa ku mne aj z piatich metrov dovalil odpor a ľahostajnosť, stačilo už len obyčajné „čo sa deje?“ a bol koniec snom o spoločnej obrovskej láske dvoch ľudí. Nechápavo som na neho pozerala ako na cudzinca z Poddnesterskej separatistickej republiky a asi plakala a kričala ,a spala, a triasla sa. Možno som bola hysterická. Možno zopárkrát tresli dvere, možno sa vtedy stalo mnoho vecí, ale nič z toho si nepamätám. Len podstatnú nasledovnú samotu potom, hektické sťahovanie, nechápavé pohľady kamarátov a súcitné a úprimné tých mojich naozajstných. Všetci sa zhodli na tom, že si ma nezaslúžil, no ja som ich presviedčala, že sme si seba zaslúžili seba navzájom a aj tie štyri roky, ktoré som poväčšine zomierala láskou a šťastím. Dodnes mi tvrdí, že sa vtedy naozaj nič nestalo, ani nikdy, keď bol so mnou. A ja dodnes neviem, či mu mám veriť.
