Tridsať rokov dozadu to bol slušný, jemný, pomerne tichý chlapec, inteligentný študent gymnázia. Najviac medzi študentami vynikal tým, že hral na gitaru, pretože hral perfektne. K tomu nádherne spieval. Šikovné ruky, citlivé uši, perfektný hlas a veľmi citlivé srdce.
Po gymnáziu ho zobrali na medicínu, a tak sa z neho stal zubár. Kedy presne sa oženil, neviem, ale stalo sa. Zafilozofoval si so zaujímavým dievčaťom. Mali veľa spoločných názorov a časom sa na svet zažiadalo dieťaťu.
Ako o iných, aj o ňom som sa občas niečo dozvedela od svojich kamarátiek. Správy však neboli dobré. Manželstvo sa mu rozpadlo, prišiel o milované dieťa. Vraj chodí po lekároch... špecialistoch.
Pred štyrmi rokmi som ho stretla osobne. Práve k nejakému lekárovi išiel. V čase, keď on sám by mal byť v ordinácii. Zarozprávali sme sa len tak na ulici, pred obchodom. Za pár minút povedal o sebe viac ako som o ňom vedela doteraz.
Už nepracoval. Aspoň nie ako zubár, pretože túto prácu nenávidel. Šikovné ruky by ju síce zvládli, ale citlivé uši nedokázali. Namiesto hudby, ktorú odjakživa cítil vo svojom srdci, musel počúvať plač vystrašených detí. Nemal v sebe schopnosť ich uchlácholiť. Jeho talent bol v niečom inom. Vždy túžil ísť na konzervatórium, ale jeho mama si vysnívala lekára. Nedokázal jej odmietnuť... Škoda.
Napriek určitej nostalgii za tým čo stratil, usmieval sa, oči mu žiarili. Vraj sa trochu vrátil k hudbe - začal hrať a spievať v kostolnom zbore.
Nemám právo hovoriť, kde všade sa tu stala chyba. Ale jedno sa mi zdá neuveriteľné – že aj v dnešnej dobe rodičia nútia svoje dospelé deti rozhodnúť sa proti svojmu vlastnému svedomiu.
