Gloria je malá žienka z Mexika. Mandľové, jemne primaľované oči, sa stále usmievajú. Ústa tiež. Jej malé telo je pružné ako struna; stále v pohybe. Má asi 42 rokov a ku nim štyri malé deti: Madison 8, Chelsea 6, Kayla 5 a Carson 4. Okrem syna Carsona, všetky dievčatá sú až do 15:00 v škole, ale okolo neho sa aj tak treba točiť celý deň. Je ako živé striebro. Tiež s ním treba precvičovať logopedické povedačky. Keď si on na budúci rok bude ťažko zvykať v škole, myslím, že aj Gloria si bude chvíľu ťažko zvykať doma na ticho. Pamätám, ako bolo v prvé dni čudne mne, keď už som nemala svoje dve deti pri sebe 24 hodín denne. Tie jej štyri predsa len narobia viac šramotu.
Rebeku bolo do Gloriinho domu doniesť na rukách, lebo mala o prázdninovom dni iné predstavy. Vraj chce ísť radšej s mamou. Ona príležitostne plače za hocičím: za starým pohodlným gaučom, ktorý sme dali priateľom; za nalomeným stromom, ktorý museli v neďalekom parku spíliť; i za papučkami, z ktorých jej už vyrástla noha. Nechcem, aby bola taká uplakaná, najmä keď naozaj nie je treba. Veď u Glorie sa pohrá s kamarátmi a ja som za tri hodiny naspäť. O Gloriu som vôbec nemala obavy ako zvládne šesť detí; ona má taký zdravý systém výchovy.
.........................
Keď som prišla deti zobrať domov, nechceli ísť. Hra bola v plnom prúde, nikto sa nenudil. Na televízori svietil iba prach. Na stole sa navliekali gorálky, na zemi sa hrali spoločenské hry. V jednej z dvoch detských izieb boli rozhádzané bábiky. Pomedzi neporiadok sa dalo dobre hrať na schovku. Z malej trampolíny sa super skákalo na nový gauč. Okrem toho už mali za sebou návštevu skupiny španielsky hovoriacich mám a detí v našom kostole. Tiež zdravú ovocnú desiatu.
Práve bol čas obeda a Gloria sa obracala v kuchyni. I nás veľmi príjemne zdržala, aby sme sa najedli spolu. Deti mi poukazovali nakreslené obrázky a od Chelsey som dostala náramok. Je to pekný pocit, keď dostanete vlastnoručne vyrobený dar od dieťaťa, a ešte zvláštnejšie pohladí, keď prichádza od cudzieho dieťaťa.
O chvíľu bol obed hotový – ryža s kuracím mäsom, zeleninou a čerstvý džús. Žiadne polotovary, žiadne prihrievanie z predchádzajúceho dňa. Rodina musí mať zdravé a čerstvé jedlo – to je zásada. A je sa spolu za jedným stolom.
K ďalším zásadám patrí dostatok zdravého pohybu. Preto je túto rodinku častejšie možno vidieť na pešo ako v aute. Kráčajú nielen do školy a zo školy, ale napríklad cez víkendy alebo voľné dni Gloria berie deti do Science World, do Vancouver Aquarium a na iné populárne miesta. Namiesto toho, aby sa tam pohodlne dopravili autom, oni docupotajú kilometer na autobusovú zastávku, potom prestúpia na Skytrain. Náklad domácich chlebíkov, očisteného ovocia a zeleniny, si so sebou vezú na starom dvojitom kočiari. Je to náročnejšie ako cesta autom a obed v McDonald, ale zábavnejšie a zdravšie. Tieto výlety sú pre nich takou malou dovolenkou, pretože na žiadnej veľkej rodinnej ešte spolu neboli. Otec to odkladá na čas, keď budú deti väčšie.
Večer sú deti príjemne unavené a do postele ich netreba nútiť. A tak, okolo 19:00 má už Gloria čas na zbytok svojich povinností. Ráno deti vstávajú prirodzene zavčasu a stíhajú sa posilniť silnými raňajkami, ako sú napríklad vajíčka, fazuľky, chlieb, ovocie. V škole je na jedlo málo času, iba pár minút na desiatu a 15 minút na obed. Trikrát za týždeň hneď po škole idú na džudo. Onedlho chcú vyskúšať aj hru na klavíri.
Poobede sme si my dve sadli k čaju a deti pokračovali v hrách. Občas niekto pribehne aby mama pomohla vyriešiť problém alebo aj spor. A Gloria rieši – s pokojom, bez kriku, bez bitky, bez vyhrážok, spravodlivo. Aj s objatím. Gloria si trochu, ale naozaj len trochu, posťažovala na život v Kanade. Ako katolíčka, v Mexiku sa medzi veriacimi cítila ako člen rodiny. Ľudia tam majú oveľa viac detí ako tu a zvyknú si s nimi navzájom pomáhať. V našej kultúre sú deti akousi prekážkou. Minulý rok dostala pozvánku na svadbu a na nej napísanú podmienku: „Bez detí.“ Takisto v kostole. Má skúsenosť, že deti sú oveľa lepšie ak s nimi sedí vpredu. Mnohým ľuďom však vraj vadí aj malý šramot a posielajú ju do miestnosti pre rodičov (mne sa to ešte nestalo, ale ona má predsa len detí viac).
Rada sa zúčastňuje rôznych náboženských prednášok. Vždy však musí zobrať aj deti. Raz sme sa tak aj stretli a podľa mňa jej deti to zvládli takmer na jednotku. Na rozdiel od katolíkov, iné cirkvi poskytujú počas podobných akcií babysitting. Vraj niekedy aj odvoz. Aké riešenie jej ponúkli katolíci? „Počkaj, dokedy budú deti trochu väčšie, a potom môžeš byť bližšie k Bohu.“ Uhm. Gloria kvôli manželovi odišla z rodného Mexika, kvôli deťom sa dokázala dočasne vzdať kariéry, ale k Bohu chce mať blízko stále. Dokonca zostáva aj katolíčkou, na rozdiel od svojich ostatných mexických priateľov.
Ak by bol niekto viac zvedavý na manžela, tak ten je skoro stále v práci. Po víkendoch po troche renovoval prízemie kvôli podnájomníkom a teraz sa pomaly činí okolo domu. Do kostola nechodí. Ak aj, tak iba niekedy a to formálne kvôli Glorii a deťom. Pri domácich prácach nie je naučený pomáhať; skôr naopak – aj o neho sa treba starať. Je to typický Kanaďan – neporiadok nerozozná od poriadku. Našťastie, lebo to by Gloria musela totálne prehodnotiť rebríček svojich hodnôt a zrejme aj schopností.
Hovorí sa, že poriadok v dome je vizitkou gazdinky. Na prvý pohľad by Gloria u mnohých po tejto stránke pohorela na plnej čiare. Aj ja som rada, že sa u nej nemusím vyzúvať. Ale aj tak ju obdivujem, pretože pod tým prachom v dome vidím veľmi čistú dušu obyčajnej mamy a ženy. Človeka, ktorý podľa svojich najlepších schopností v správnom pomere delí svoj čas medzi Bohom, sebou, rodinou a tým ostatným.
Gloria je hodná svojho mena.
