Vo svojom byte žila sama. Rozvedená, bezdetná. Ani Boha nepoznala, modliť sa nevedela, nebola tak vychovaná. Dojalo ju, keď sa za ňu modlil niekto iný. Prijímala najnevyhnutnejšiu pomoc svojich najbližších a dbala na to, aby ich príliš nezaťažovala. Utešovala sa, že má dobré vyhliadky na uzdravenie. Veľmi chcela žit, pretože život mal pre ňu stále veľkú cenu.
Operácia, chemoterapia a ožarovanie neboli jedinými liekmi, ktoré Hedvige zaúčinkovali. Jeden liek si nevedomky naordinovala sama a hovorí, že jej veľmi pomohol. Aký to bol liek? Obyčajné dobro voči inému človeku. Namiesto toho, aby vyhľadávala pomoc pre seba samu, hľadala, komu by mohla pomôcť ona.Vlastná choroba ju inšpirovala. Vedela, že tak ako ona, trpia mnohí. Dokonca omnoho viac ako ona, pretože popri chorobe sú zavalení i finančnými problémami, ktoré rakovina často prináša. Hoci bola učiteľka, cítila sa dosť zaopatrená na to, aby cez Dobrého anjela mohla pomáhať mladšej žene s rovnakou diagnózou, ktorá sa sama starala o svoje deti. Okrem toho, že tej žene posielala peniaze, prežívala jej príbeh ako svoj vlastný; chcela, aby obe prežili.
Na jar tohto roku hrozila Hedvige recidíva. Od prvej diagnózy ubehlo približne päť rokov, a to je tá čarovná hranica, keď sa vraj pacienti začínajú cítiť istejšie. Našťastie išlo o planý poplach a Hedviga mohla naozaj oslavovať. Nasledovalo nové gesto pani učiteľky – zo svojho slovenského dôchodku zvýšila mesačný príspevok Dobrému anjelovi.
Je veľa ľudí, ktorí mi vyrozprávali svoj rakovinový príbeh. Spomínali, ako im pomohla liečba, yoga, noví lekári, liečitelia, nevyhnutnosť postarať sa o malé deti, najskalnejší priatelia, rodina, diéta, nový prístup k životu, viera a tak ďalej. Sama potrebujem v chorobe čerpat zo svojho okolia a viery, takže chápem v plnej miere. Svojím prístupom k chorobe je Hedviga pre mňa novou výzvou.
Veľa zdravia, Hedviga!
