Prečo si ma nechal samu na jednom z najťažších miest? Necítim Tvoju lásku. Vôbec Ti nerozumiem. Veď sa to píše inak. To, čo mi za posledné roky dávalo najväčšiu nádej a istotu, bol fakt, že Ty si mojím Otcom a že ma máš rád. Viem, že si aj všemocný a nechcela by som Ťa mať za nepriateľa, ale prísľub Tvojej lásky bol silnejší.
Tak ktorým smerom vykročiť teraz? Už sa len pobrať dole svahom a či sa ešte pechoriť na vrchol? Vždy mi bolo ľahšie kráčať do výšín, pomaly, vytrvalo, hoci aj s krížom, považujúc zostup len za nevyhnutné zlo. Teraz neviem, na ktorej strane ma čakáš. A ja ťa nechcem minúť, to vieš. Nedaj mi zablúdiť.
Zostávam tam, kde si ma položil, snažiac sa zachytiť v tom hurhaji prázdnych slov len a len Tvoj hlas. Možno si hneď vedľa mňa, tak ako by som ja bola pri svojom dieťati v skúške nad jeho sily. Možno moje slzy dopadnú rovno na Tvoje nohy. Slzy, ktoré nemám čím zotrieť.
Možno mi prezradíš, čo odo mňa na tomto mieste čakáš. Možno znovu vystrieš svoju ruku. Verím v to, o čom pochybujem. Pretože i také chvíle sú. A ... mám Ťa rada.
