V., ktorá dýcha a žije len vďaka dvom kyslíkovým prístrojom vo svojom byte, ma rýchle naštartovala opačným smerom. Celkom jednoduchou vetou, nad ktorou by som mohla mávnuť rukou, keby ju vyslovil niekto iný. Vraj “Nedaj si tým pokaziť radosť z vianoc.” Na záver svojho emailu ešte pridala pozdrav “Požehnanú tretiu adventnú nedeľu – nedeľu radosti!” Ja som veru na tú nedeľu zabudla.
V., môj nezmar, som v lete na Slovensku konečne stretla naživo. Ťažko sa jej dýchalo. Každé vypovedané (i napísané) slovo jej dalo zabrať. Dlho bolo treba čakať, kým dopovedala celú vetu. Pritom bez tých hadičiek pod nosom by človek ani nepovedal, že je veľmi chorá. Aj keď nikam nevychádza, i vo svojom čistučkom byte je krásne upravená. Podľa očí, v ktorých sú iskry i blesky, nikto by nehádal, že má už po šesťdesiatke. O všetko navôkol sa zaujíma, veľa číta. Miluje svoju rodinu a je milovaná. Učí sa odpúšťať, aj dávne hriechy, lebo má komu.
Nechcem písať o tom, čo v posledných týždňoch dokázala pre mňa zorganizovať V. cez telefón. Môj manžel povedal, že je rodená manažérka.
Ja hovorím, že napriek slabým chvíľam, si V. užíva Život, s Bolesťou i Radosťou, ktoré ku nemu patria. Jej slová majú pre mňa váhu, a preto sa vraciam do vianočnej radosti. Veď je tak veľa “vecí”, ktoré ešte stále mám a za ktoré môžem ďakovať.
