To, že Mikuláš či Ježiško nosia v niektorých rodinách darčeky, je pre dospelých symbolická hra. Často o týchto postavách nepoznáme ani základné fakty, ale kvôli deťom pokračujeme v scenári. Pre deti je to skutočnosť, prijímaná najskôr s vierou, no postupne aj s pochybnosťami.
U nás už Mikuláša identifikovali podľa darčekov v mojej skrini. Staršej dcére to nestačilo, a tak tento rok kostolnému Mikulášovi položila otázku, ako sa volali dievčatá, ktorým dal peniaze na vydaj. Nevedel. Aj bradu mal falošnú a na nohách obyčajné topánky; Mikuláš vraj nosil sandále. Ťažšie to je s Ježiškom, pretože s ním sa nestretajú tvárou v tvár. Mladšia dcéra, zatiaľ nepochybujúca ale aj tak túžiaca vidieť na vlastné oči Ježiška, chystá sa striehnuť tento rok naňho už od rána vo vianočných šatách. (Tradične Ježiško s darčekmi ku nám prichádza práve tesne pred štedrou večerou, keď sa deti prezliekajú do sviatočných šiat, a tak ho vždy zmeškajú.)
A práve jej detská túžba stretnúť toho dobráka, ktorý jej nebadane každý rok niečo zanechá pod stromčekom, ma inšpirovala k hľadaniu významu Vianoc pre mňa. Po čom na Vianoce túžim ja?
Je to pre mňa pekná tradícia, pripomínajúca detstvo a vzdialenú rodinu. Darčeky – priznám sa, stále ma vedia veľmi potešiť. Vianočné piesne a filmy. A čas sa konečne zastaví, všetci sme doma, nikam sa neponáhľame, čítame, rozprávame, prechádzame sa, navštevujeme sa či aspoň viac telefonujeme. Samozrejme, pripomenieme si, že v tomto čase sa narodil Ježiš, ústredná postava pre kresťanov. Mám rada sviatky, ale niečo mi v tomto pozlátku chýba. Žeby práve reálny Ježiš?
Nestačí mi jeden štedrý deň, a ani dvanásť vianočných dní. Nestačí mi divadlo vianočného pokoja a po pár mesiacoch divadlo veľkonočného smútku i radosti. Nestačia mi sochy v jasliach, ani na kríži. Ježiš je niekto viac. Proroci o ňom rozprávali skôr ako sa narodil. A keď sa už narodil, ľudia ho nedokázali rozpoznať. Neverili mu ani vtedy, keď sa sám predstavil. Skôr ako zomrel, žil jeden deň za druhým. Sám chudobný, delil sa so všetkým čo mal. Nerobil ľuďom prednášky bez toho, aby ich nakŕmil. Okolo chorého neprešiel bez povšimnutia. Mal čas na deti. Nezavrhol pohanov ani hriešnikov. Bohatých upozornil, že majú rozdávať chudobným. Bol silný a sebavedomý, no pokorný zároveň. Modlil sa za tých, ktorí ho ukrižovali. Skôr, ako odišiel do neba, povedal, že je s nami po všetky dni...
Mali by sme ho tu teda vidieť. Ale kde? Kde ho môžu stretnúť ľudia, ktorí ho nepoznajú či odmietajú? Kde ho môžu vidieť tí, ktorí neveria v Eucharistiu? Kde ho môžu spoznať tí, ktorí nesiahajú po Biblii alebo ju považujú za knihu bájok a protirečení?
My kresťania zvykneme hovoriť, že Ježiša treba vidieť v každom človeku.
Bežne, a vianočné sviatky nevynímajúc, necháme vlastné dieťa ponechané na hračky a televíziu. Alebo tínedžerovi, ktorý upratovanie naozaj nemá v krvi, znížime sebavedomie kritikou či nadávkami. Uprosíkame starú mamu či tetu, nech vyčaria vianočné koláče tak ako kedysi, bez ohľadu na to, že už nemajú na to sily ani suroviny. Nevšimneme si, že stará susedka s nákupom čaká na autobus a prefrčíme okolo nej autom. Nevšimneme si, že iná stará žena, ktorá kedysi sedela v kostolnej lavici každý deň, teraz neprichádza ani v nedeľu; nohy ju už tak ďaleko neodnesú bez toho aby sa o niekoho mohla aspoň oprieť. Kľudne obdarujeme manželku drahým darčekom, ktorý skončí o pár dní v zásuvke lebo sa jej nechce naučiť ho ani používať; ten darček má hodnotu dvoch mesačných dôchodkov mnohých ľudí blízko nás. Rozplývame sa na vianočných koncertoch, a celkom blízko nás niekto potajomky plače.
Ľudia akosi spriesvitneli alebo im vianočné svetlá príliš oslepili oči. Pokiaľ nezačneme jeden druhého vidieť, nezbadáme ani prichádzajúceho Ježiša a Vianoce zostanú iba hrou až do omrzenia.
A keď nevidíme Ježiša v blízkych a núdznych ľuďoch, o to ťažie ho rozoznáme v človeku, ktorý nám akýmkoľvek spôsobom ubližuje. Pri stretnutí s takým človekom možno treba siahnuť na dno vlastného srdca a tam nájsť hľadaného Ježiša. Tam treba vyrieknuť slová: „Bože, odpusť im, nevedia, čo robia.“
Nezabudnime, že Vianoce sú iba začiatkom. Sme schopní svojím životom ukázať, že Ježiš žije v nás?
