Áno, chýbalo mi to. To napätie, tá atmosféra, to neviditeľné chvenie, čakanie na mimické gesto, pochopenie slov v podtexte, čítanie z obrazov a sôch, keď sa ozvú prvé tóny.... Aj keď nie som pravidelný návštevník koncertov, divadiel a galérií, vždy keď si nejaký kus vyberiem, je to zážitok. Niekedy nie ten najúžasnejší, ale vždy zážitok.
Po tejto dlhej kultúrnej absencii ešte viac chápem slová, ktoré som si nie tak dávno prečítala (nepamätám si presne kde), že je tragédiou, keď ministri, poslanci a ľudia, čo stoja na čele štátu, nechodia do divadiel, na koncerty, na výstavy. (Česť výnimkám.) Chýba im potom v živote zážitok. Nevedia si predstaviť a precítiť to neviditeľné chvenie vzduchu pred začiatkom a pri tých najlepších okamihoch, nechápu dušu umelca, nevnímajú očarenie tónmi hudby, neoslovujú ich farby obrazov, tvary sôch, nepočujú tie pravdy a múdra textov divadelných či filmových, nemajú fantáziu, ktorá by ich preniesla za hranice zákonov, predpisov a tabuliek.
Nevedia, čo to je, keď sa im zrazu rozvibruje celé vnútro, keď mohutne zaznie celý orchester, silný hlas v krásnej árii. Možno by, tak ako ja pred rokmi, úplne fyzicky zacítili, kde majú malý mozog, keď v sále zaznel hlas sólistky pri jednej prekrásnej árii. To bol zážitok na ktorý sa nezabúda. Lepší než orgazmus, alebo milión na konte. Ak ste sa teraz posmešne uškrnuli, asi ste to ešte nezažili. A ten obdiv, keď ste v nejakej galérii, pozeráte na obrazy a sochy a zrazu sa vás jedna z nich priam dotkne, zasiahne vás naplno, zanechá takú stopu, ktorú nikto iný nezachytí, ale vám sa to vryje hlboko do pamäti a ste na to hrdí. Lebo to obohacuje náš život viac, než čokoľvek iné. Robí z nás človeka, bytosť cítiacu, vnímajúcu všetkými zmyslami, všetkými pórmi, nasávajúcu tú krásu, ten silný zážitok. Krajina ako naša by mala povinne pozývať a posielať ľudí na kvalitnú kultúru, platiť umelcom vysoké honoráre za to, že robia z ľudí lepšie, citlivejšie a chápajúcejšie bytosti.
Ale to by museli pochopiť najskôr naši vodcovia a sami tak začať žiť a prežívať.
