Krásny úsmev na tvári, len zakrýva rany
spôsobené životom, čo riadime si samy
Je to cena za úspech? Ktorý náhle prišiel?
Prázdna izba nedesí tak, ako plná myseľ
Výčitky a pochybnosti, len o sebe samom
Myslíme vždy vo veľkom, však nekonáme v malom
Odmietame signály, čo nám telo dáva
Nakoniec nás odmietne, naša vlastná hlava
Tak prestaneš byť domu pán, a nahradí ťa iný
Predstaviť ho netreba, je to pocit viny.
Ten zo života vytrháva, všetky jeho príkrasy
Bez odporu vykonávaš, všetky jeho príkazy
Ťažko sa však vymaňuje spopod jeho nadvlády
Ešte ťažšie je si zájsť ku niekomu po rady
Niekoho to položí, niekoho to zocelí
Niekto hľadá východisko, v chladnej ostrej čepeli
Chceš sa dostať z kruhu von a žiť život šťastne
Tak kreslíš čiary červené, na ruke si vlastnej
Však efekt to má opačný, ako bolo žiadúce
Vyvstávajú otázky, ktoré sú dosť mätúce
Som to vlastne ja čo som, a prečo to robím
Prečo to zašlo až sem. Chcem byť vlastne živím?
Pár posledných sekúnd plynie, svoj list si už poslal
posledné čo hlavou beží „až sem som sa dostal“?
Keď máš lístok kúpený, a do vlaku sa vmestíš
Prečo potom vystupovať v polovici cesty?
Segulah
