Dieťa. Keď sa narodí, je to naše zlatíčko. Čím je staršie, tým je drzejšie. Jeho výchovu treba podchytiť už v rannom veku. Vo veku, kedy si ešte samo až tak veľmi neuvedomuje, čo robí, ale iba opakuje po dospelých.
Prvé kritické obdobie v živote dieťaťa prichádza zhruba vo veku od dvoch do štyroch rokov. Zrazu už to nie je naše zlatíčko, s ktorým sme sa mohli maznať od nevidím do nevidím. Zrazu je to niekto, kto už pomaly začína mať vlastnú hlavu, vlastný rozum. A práve tento vek je najdôležitejší (zlom vo výchove dieťaťa) - vzhľadom na výchovu dieťaťa.
V tomto veku začína skúšať, čo všetko si môže k nám dovoliť. Akých prísnych má rodičov? Stoja si tvrdo za svojím? Alebo hneď všetko povolia? Vyroní slzičku a sú hneď pri ňom alebo ho nechajú samého sa vyčeriť so slovami: „Keď sa upokojíš, prestaneš plakať, môžeš sa vrátiť." Je ich NIE naozaj NIE alebo má bližšie k ÁNO? Je na rodičovi, aký postoj zaujme.
V tomto veku je potrebné dieťa naučiť trom základným čarovným slovíčkam.
1. Ak niečo chceš, povedz PROSÍM, nie iba, ja to neviem, ty musíš.
2. Ak niečo dostaneš, povedz ĎAKUJEM, nie odísť len tak, bez slova.
3. Ak niekomu ublížiš, povedz PREPÁČ, nie iba akési, aj tak si ty na vine.
Sú to slovíčka dennej potreby. Slovíčka, ktoré bude potrebovať celý život. Tieto slovíčka mu treba neustále opakovať. Nie raz, ani dva razy a potom ako keby už nebolo potreba. Nie. Vždy. Neustále. Sústavne dookola. Avšak vyžadovať to len od neho nestačí. Musí to aj samo vidieť. Vidieť na správaní rodičov, keďže sú to oni, po ktorých najčastejšie opakuje. Toto všetko sa musí odraziť nie len na správaní rodičov sa jeden k druhému, ale aj na ich správaní k nemu.
Keď niečo od dieťaťa chceme, neprikážme mu to hneď na prvýkrát. Aký sme potom vzor? Čo ukazujeme dieťaťu? Rozkazovať ? Nie, to nechceme. Vždy, keď od dieťaťa niečo chceme, musíme taktiež poprosiť (prosím ťa, choď si umyť ruky). Keď neposlúchne na prvýkrát, neznamená to, že sme zlyhali. Má už proste svoju hlavu a všetko si robí po svojom. Avšak ani pri druhej žiadosti či napomenutí nesmieme vynechať slovíčko „prosím". Nech vidí, že za každých okolností treba poprosiť. Či hovoríme normálne alebo zo zvýšeným hlasom. Ak je dieťa neposlušné, treba sa prikloniť k rozkazu. Vtedy slovíčko „prosím" chýbať musí. Aby bolo jasne vidno, že to už nie je prosba, ale príkaz. Nikdy, pokiaľ si to situácia vyslovene nevyžaduje, hneď na prvýkrát dieťaťu nerozkazujme.
Presne toto isté platí aj pri slovíčkach ĎAKUJEM a PREPÁČ. Ak dieťa niečo urobilo bez ohľadu na to, či to urobilo na prvé požiadanie, alebo až na zvýšenie hlasu či po príkaze, treba poďakovať. Urobilo predsa nakoniec niečo, čo sme chceli. Tak isto treba poďakovať aj za niečo, čo urobí samo od seba, dobrovoľne.
Ak sme mu nechtiac ublížili, za každých okolností sa treba ospravedlniť. Či už sa motalo tam, kde nemalo, vtedy je dobré pripojiť aj upozornenie, alebo to bola naozaj veľmi nešťastná náhoda.
Dôležité je, aby rodičia na to pamätali hlavne v už spomenutom veku. Ako hovorí príslovie: Ohýbaj ma mamko kým som ešte Janko. Keď ja budem Jano, neohneš ma mamo. Avšak ani to nemusí stačiť k tomu, aby vyrástol z dieťaťa slušný človek. Počas jeho vývoja vplývajú naň mnohé faktory, ale keď mu my(vy) rodičia dáme všetko potrebné, bude na tej najlepšej ceste sa stať slušným človekom.
