Je večer... Večer pred sviatkom svätého Mikuláša. Všetko navôkol je biele, zasnežené. V oknách už stoja vyleštené čižmičky každého dieťaťa v meste. Každé dieťa dúfa, že bolo dobré, a že mu Mikuláš donesie sladkosti, alebo niečo na potešenie a nie varechu či uhlie. Všade navôkol je tma. Iba pouličné lampy sa s láskou dívajú na svet a svojim svetlom hladkajú hebký padajúci biely sneh.
V malom okne na konci ulice práve malý Dave ukladá do ona svoju starú rokmi ošúchanú čižmičku. Potichučky ju tam položí. Potom uprie zrak na tmavú nočnú oblohu a zašepká : „Bol som dobrý, však??" v hlase mu znie obava. Už od malička so do okna kladie čižmičku, ale zatiaľ mu Mikuláš nič nedoniesol, preto usúdil, že asi nebol dobrý a tak sa snažil byť ešte lepší. Sfúkne sviečku na malom stolíku. Ľahne si do postieľky a zatvorí oči. Započúva sa do ticha v byte. Prial by si začuť buchnutie dverí a mamkine kroky, ale márne. Jeho mamka je ešte v práci. Pomaličky ho to ticho v byte uspáva, až nakoniec zaspí. Jeho dych sa stáva pravidelný. A práve jeho pravidelný dych je znamením pre doposiaľ neviditeľného chlapčeka, aby začal konať.
Pouličná pred Daveovím oknom ospalo zažmurká a zhasne. Nechce rušiť to malé chlapča pri práci. Malý chlapec pobehuje po izbe sem a tam. Usilovne niečo spriada. Nezainteresovanému pozorovateľovi by sa zdalo, že len splašene pobehuje po izbe. Avšak všetky jeho pohyby sú cielené a koordinované. Izba vyzerá navonok stále rovnako, keď sa z nej malý chlapček vyparí. Lampa znova zažmurká a rozsvieti sa. „Zázrak.." zašepká tichučko, sotva počuteľne. Vietor jej slová roznesie po okolí už každý okrem spiaceho Davea a jeho uťahanej mamička, ktorá sa vracia domov, vie že sa v túto čarovnú pred mikulášsku noc stal zázrak.
Buchnú dvere. Po byte sa ozvú kroky. Smerujú k izbičke malého Davea. Mladá rokmi strhaná žena sa skloní nad svojím spiacim synkom a vtisne mu bozk na čelo. Potom sa smutne pozrie ma prázdnu čižmičku v okne. Kiež by tam mohla tento rok niečo dať... ale nemôže. Potichúčku vide z izby.
Svitne nádherné decembrové ráno. Prvé parpsky ranného slnka pošteklia malého Davea po tvária prebudí ho.. Jeho prvý pohľad parí čižmičke. Aké je veľké jeho prekvapenie, keď zbadá, že v nej niečo je. Rýchlo vyskočí z postele a rozbehne sa k nej. Pozrie sa dnu. Uvidí tam malé modré autíčko, čokoládového Mikuláša a ešte mnoho iných sladkostí. „Tak predsa som bol dobrý, tak predsa som len dobrý bol ..." vykríkne od radosti. Jeho radostný smiech sa omýva po byte. Rozbehne sa do mamičkinej izby. „Bol som dobrý, bol som dobrý.." pospevuje si cestou. Keď to začuje jeho mamička, začuduje sa. Vstane s postele a poberie sa za synom do jeho izbičky. Keď zbadá čižmičku plnú sladkostí, usmeje sa, pohladí Daveo po vláskoch a povie. „Samozrejme, že si bol dobrý, anjelik..." uprie pohľad k nebu a tichučko zašepká. „Ďakujem za zázrak..."
