
Nasadla som na hojdačku a svojím myšlienkam som dovolila lietať spolu s vetrom. Snažila som sa zabudnúť na faloš, zradu. Aspoň na moment som potrebovala byť sama sebou. Túžila som byť slobodná ako lastovičky, ktoré sa okolo mňa predbiehali na oblohe. Závidela som im, pretože majú moc zaletieť kamkoľvek, kde len chcú a nemajú strach letieť proti vetru. Chcela som byť slobodná ako vietor, ktorý sa mi pohrával s vlasmi.
Pochvíľke schádzam dolu z hojdačky, rozprestieram ruky, zatváram oči a dovoľujem slobode, aby prenikla mojím telom. Moje myšlienky nechávam voľne lietať, zabúdam...Hľadám samú seba.Vyzúvam si topánky a nohami prechádzam po tráve. Vychutnávam si ten pocit. Ak by ma niekto videl, myslel by si, že som sa zbláznila, ale ja si to užívam.
A bolo by mi to aj jedno. Ja by som sa na neho usmiala a dopriala mu ten úžasný pocit . Sloboda nie je byť sám, sloboda je stav mysle. Slobodný sme len vtedy, ak sa nebojíme nahlas vysloviť svoj názor, spraviť čokoľvek na čo máme chuť a čo nás robí šťastnými. Musíme ju cítiť každým kúskom svojho tela, sloboda musí vyžarovať a doslova kričať z človeka.
Preto prestávam myslieť na to, čo by povedali druhí. Robím to čo cítim a to čo chcem. A tak, ako prichádzajúca jeseň, mení všetko naokolo, tak aj ja dovoľujem slobode, aby zmenila stav mojej mysle. Nechávam opadnúť všetko čierne čo sa vo mne nazbieralo. Cítim pokoj na duši. Mením sa na vílu, ktorá má chuť lietať, tancovať spolu s farebnými lístkami... A odraz v zrkadle sa zrazu zmenil, začal sa opäť usmievať.