Boli nám dané úžasné vlastnosti a schopnosti, aby sme vedeli svoj život namaľovať, doplniť o priateľov, lásku, rodinu...Aby sme dokreslili úsmev, tam kde niekto stratil svoje farbičky. Boli nám darované slová, aby sme vedeli potešiť a povzbudiť. Dostali sme veľa úžasných darov.
Ale, koľko z nás si to uvedomuje? Koľko z nás ráno otvorí oči a teší sa z toho, že vidí východ slnka, že si môže vypočuť rannú pieseň vtákov, že môže cítiť vôňu jarných kvapiek dažďa a prvých kvetov. Alebo sa s radosťou prejde z jednej izby do druhej a teší sa, že si svojími rukami môže natrieť chlieb?
Pýtam sa to aj sama seba, že koľko krát si uvedomujem tieto maličkosti a pritom pre veľa ľudí, tak veľké veci. Sama sa učím pri písaní týchto riadkov. Dokonale si práve uvedomujem svoju exitenciu dnes. Ale budem tu aj zajtra, aby som mohla napraviť všetky tie veci, ktoré som doteraz ignorovala? Vie to len Boh...
Treba žiť pre každý deň, netreba bojovať s časom. Čas sa neponáhľa, to len my ľudia. A potom sa vyhovárame na čas... Ubiehajú nám roky, odchádzajú ľudia.
Je čas...Čas spomaliť TU a TERAZ. Vychutnať si túto chvíľu ticha, chvíľu s rodinou, s priateľmi, láskou. Dnes je ten deň kedy máme žiť. Ak vidíme, že niekto potrebuje náš úsmev, darujme mu ho! Ak cítime, že niekto potrebuje počuť povzbudivé slová, tak mu ich povedzme. Vyslovme ich úprimne zo srdca!
Buďme ľudmi. Správajme sa tak, ako chceme aby sa svet správal k nám. Nakreslíme seba v živote iných, a čas sa naozaj zastaví aspoň v spomienke, ktorá tu na nás ostane navždy.
