Tak si sedím, rozmýšľam i prudko namáham svoje zúbožené, ešte deskriptívou tyranizované synapsie, že čo vám tu dnes predostriem a prišla som k záveru, že studnica mojej divnosti je nevyčerpateľná, takže z úprimnosti duše sa priznávam, že:
mám rada mäkké ceruzky a tvrdé papiere. Farebné filmy a čiernobiele fotky. Niekedy sa zas neviem rozhodnúť (vlastne často sa neviem rozhodnúť). Chcem krátke vlasy ale nechcem si ošmykať svoje dorastajúce kadere. Raz protestujem proti osudu, no inokedy som s ním zmierená. Najradšej sedím na zemi, učím sa v noci a trailery zvyčajne pozerám priam závodne nadránom. Niekedy sa mi sníva po anglicky, čo je vcelku fajn, precvičiť si angličtinu v rôznych situáciách, všakže. Hybridizujem anglické slovíčka do slovenských podôb, pretože niekedy situácii neviem priradiť to výstižné slovenské alebo mixujem do četu angličtinu, lebo ju mám fakt rada. V češtine mi znie napríklad všetko vtipnejšie. Každý jeden vtip. Dokonca aj keď nie je vtipný. Vy vtipálci!
Vyhováram sa, že nemám čas a pritom ho niekedy len zabíjam. Prednedávnom som nemala žiadne sebavedomie a komlexov až po strop. Čím som staršia, tým menej ma mentálne bolí platenie účtov, i keď ten zostatok na účte niekedy prekvapí sťa veľkonočná oblievačka na Viacoce.
Z literatúry milujem všetky tie podivnosti, ktoré v čase výuky nikoho nebavili, ale ja som ich tajne doma čítala. Hudba ma už od puberty baví, hlavne alternatíva a klasika.
Ja a šport sme si nikdy nerozumeli. Na gympli v situácii, keď na mňa mierila lopta tak som sa krčila, len aby mi ublížila čo najmenej. Ale i tak som v športe našla niečo čo ma baví. Neviem hrať na žiadny hudobný nástroj, ale obdivujem každého kto vie. No i to chcem čoskoro zmeniť kým na to nebudem ešte úplne stará.
V sprche trávim asi 80 percent svojho života rozjímaním nad svojím ironickým osudom. Milujem módu a mejkapy. Na jútube trávim tých zvyšných 20 percent pozeraním tutoriálov, lookbook-ov a rutín blogeriek.
Môj záujem o čosi iné ako mikiny a rifle som začala pestovať v 13tich, keď som si kúpila prvý sveter v Mangu a bola som z neho totálne namäkko ešte pár mesiacov, odvtedy prešlo skoro osem rokov, moja skriňa je plná svetrov, košieľ mám viac ako tričiek, no Mango sveter tam stále je. Aká to tradicionalistka.
Táto charakteristika vzniká v čase, keď by som sa mala učiť, avšak môj pobyt na škole sa vždy niesol v duchu permanentnej prokrastinácie, tak radšej budem pokračovať.
Moja izba je vo večnom prekliatí neporiadku, málo sa snažím a niekedy si myslím, že sem nepatrím. Okrem toho robím aj také bežné veci ako: (bostonské) pitie čaju, a hlavne kávy kávy kávy - občas si myslím, že mi prúdi aj v žilách, strihanie si vlasov, učenie sa, objavovanie novej hudby na spotify, chodenie do cukrárne, upratovanie (skoro celý život, permanentný event).
Na moju blogovú “kariéru” som sa odhodlávala asi 4 roky. Raz, po prečítaní mojej slohovej práce, mi pani učiteľka slovenčiny povedala, že štylista zo mňa teda asi nebude. No napriek tomu už nejaký ten rôčik bojujem a teraz vrhám do vôd internetu moje bohapusté riadky s pochybnou štylistickou výstavbou. Lebo toto som ja. No takisto dospelo nedospelá, čo večne mešká, zaspáva na budíky, zakaždým sa nevie rozhodnúť, môj peračník pripomína arzenál dievčatka veku predškolského a stále nemám vodičák. Racionálne iracionálna.
