Po pár hodinách spánku a ešte bez raňajok som v sobotu ráno prišla na rímsku stanicu Termini. V automate som si kúpila lístok do Perugie a na tabuli som si prečítala, že môj vlak odchádza z nástupišťa 1EST. To EST mi bolo nejako podozrivé a zaumienila som si, že sa pre istotu niekoľko krát opýtam, či som správne.
Na nástupišti 1 som sa opýtala pán výpravcu, či ten vlak ide do Perugie. Spokojná s jeho potvrdením som nastúpila, no pre istotu som sa opäť opýtala - súhlasná odpoveď mi dodala dobrý pocit, nuž som si sadla a pustila sa do raňajok. Pristavila sa pri mne skupina Španielov a pýtali sa, či ten vlak ide aj do Assisi. Odpovedala som im, že asi áno, keďže ide aj do Perugie a Assisi je cestou, ale nech sa ešte raz opýtajú.
Do tretice prišiel jeden pán a tiež vravel, že je to správny vlak. O chvíľu na to sa však dovalil sprievodca, ktorý sa nás pýtal, prečo sme v tom vlaku, veď on nikam nejde a naše nástupište je ďalej vzadu. A teraz si predstavte jedného seriózne vyzerajúceho pána, skupinu španielov, mňa, dve aziatky - nuž, všetci sme utekali, no vlaku sme mohli akurát tak zamávať.
Takto sa začal deň, no čo už. Ďalší vlak mi išiel o hodinu a pol, tak som si myslela, že vymeniť si lístok bude pohoda. Omyl. Kým som prišla na rad, trvalo mi to skoro hodinu a k lístku som si musela doplácať ešte 7 €! Už som konečne sedele vo vlaku do Foligna. Zastali sme uprostred ničoho v nejakej paži, vraj pre poruchu vlaku (či na stanici?). Meškanie viac ako 40min mi znemožnilo chytiť prípoj vo Foligne. Nič to, išiel ďalší. Po zmene nástupišť a otravnom cestujúcom, ktorý sa celú cestu z Foligna do Perugie hral na mobile a nevypol si zvuky.
S Perugiou som sa zoznámila cca o 12:30 miestneho času. Takmer o dve hodiny neskôr ako bol môj pôvodný plán. Na stanici ma už čakala Vero a spoločne sme sa naobedovali a prešli pár pekných miest. Chceli sme stihnúť bus o tretej do Assisi, lenže sme skončili prehliadku ešte skôr - o 14.10 mal ísť ďalší. Ten sme ale opäť na poslednú chvíľu nestihli, vysvitlo, že o tretej žiadny bus nejde, lebo je víkend a najbližší išiel až o šiestej. Vďaka milému ujovi za priehradkou sme si mohli vymeniť lístky späť za peniaze. Smer vlak.
Kto prišiel do Assisi vlakom, vie, že stanica je od mesta ešte hodný kúsok. Bez mapy sledujúc len tabuľky a intuíciu sme sa vydali smerom k mestu na kopci. Prešli sme si Cammino della luce a vstúpili do Františkovho rodiska. Privítala nás nádherná katedrála a pár františkánov opakujúcich: silenzio!
Assisi ma dostalo. Úzke uličky plné obchodíkov aj napriek turistom pôsobia očarujúco a v ovzduší je niečo zvláštne. Cítiť, že tu žili svätí. Po Františkovi sme sa stretli so sv. Klárou aj sv. Ruffinom. Unavené, no tak príjemne, sme sa večer vrátili na stanicu. Vero išla do Perugie, ja do Ríma. S prestupom vo Foligne. A takmer som vystúpila o zastávku skôr, keďže som zaspala a po zobudení som nemala ani potuchy o tom, kde práve sme.
Cesta nočným metrom v Ríme? Moje obavy, že nebude nikde nikoho, sa nenaplnili, skôr naopak. Preplnené metro ma priviezlo na moju zastávku. Už len pár krokov, výťah, kľúče, sprcha a spať.
Ráno som sa prinútila vstať a vybrala som sa na svätú omšu na San Pietro. Počet ľudí v metre sa oproti noci vôbec nezmenil. A počet ľudí na námestí sa vyšplhal na asi 150-tisíc. Napriek tomu sv. omša so Sv. Otcom bola nezabudnuteľná.
PS:
Ešte jedna vec. Ak som doteraz presadzovala názor vyplývajúci z výlučne mojich nezávislých a viacnásobných pozorovaní, že: Zmrzlinu si šľahačkou kaziť nebudem! , po pár dňoch v Taliansku beriem späť. Talianska šľahačka zmrzlinu nekazí a teraz už na otázku zmrzlinárok (Con panna?) odpovedám jednoznačným: Sí!
