študentka, ktorú zaujíma dianie vo svete aj na slovensku, človek hľadajúci pravdu, saleziánska animátorka a multimediálny tvorca :) Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Počas posledných dní ma na facebooku zaujali dva odkazy na články. Jeden na blog od Romany Schlesinger, kde nás v mene rodiny vyzýva k zloženiu zbraní. Ten druhý na blog Braňa Ondrášika, ktorý obviňuje RTVS a otca biskupa Bobera za pokazené Vianoce. Povedala som si, je čas na ďalší blog.
Smrť je tragická. Je jedno, kto umiera. Niekto by povedal, že je tragickejšie, keď umiera mladý človek. Dnes som si to naplno uvedomila. Vďaka Tebe, Dominik.
Už pri prvej zmienke o tomto filme som si povedala, že na neho pôjdem do kina a aj keď len takto podporím tvorcov tohto dokumentu. Moja spolubývajúca sa rozhodla pridať a keď sme sa teda vybrali do bystrickej Európy, presviedčala ma, že sa nemusíme ponáhľať, lebo miest bude dosť. Keďže si však vcelku potrpím na dobré miesta v kine, nič sme nenechali na náhodu a v predstihu sme si kúpili vstupenky. A oplatilo sa. Sála bola totiž takmer vypredaná a to bol film v programe už asi štvrtý deň.
Som katolíčka. A nehanbím sa za to. A v nedeľu som bola v kostole a po prvýkrát som reálne vedela, o čom bude pastiersky list. Už večer predtým sa totiž na sociálnych sieťach rozbehla búrlivá diskusia. A tak som čakala a počúvala. A počúvala. A ak som doteraz nestála pevne za biskupmi, už budem. Lebo ak dokázali napísať taký list, ktorý rozpútal takúto diskusiu, tak klobúk dole za odvahu.
Minulú nedeľu prišlo do Košíc pochodovať 80 000 ľudí za život. Dnes bola pri Dolnej bráne hŕstka ľudí, ktorá chcela pochodovať za LGBTI práva. A okrem nich tam prišlo niekoľko zvedavcov s fotoaparátmi a kamerami (priznávam, ja medzi nimi). A ešte tak 50 extrémistov(?). Tak ako to vlastne celé je či bolo?
Okrem tradičných pamiatok ako Koloseum alebo Vatikán má Rím aj niekoľko menej známych, no rozhodne skvelých miest. Ponúkam vám svoju top sedmičku.
Už dva mesiace žijem v Ríme. Chodím do práce, cestujem, stravujem sa ako Rimania. Stále ma však prekvapuje niekoľko faktov, preto som sa rozhodla spísať to, čo by mohli potencionálni návštevníci Ríma oceniť pri prvej návšteve.
Už druhý týždeň dobrovoľníčim v medzinárodnom workcampe v Grottaferrate blízko Ríma. Svoj čas trávim hlavne v Casa Famiglia Milly e Memmo v komunite Capodarco. Každý deň sa stretávam s mentálne i telesne postihnutými. Sme tu, aby sme im pomáhali, no v skutočnosti sú to oni, ktorí pomáhajú nám. Vstúpiť do ich sveta a učiť sa jednoduchým pravidlám lásky.
Už prichádzajú. Sú ich plné ulice. Podvedome pred nimi bočíme. Neprihovárame sa. A ak, tak je to prejavom..záujmu? Ani náhodou. Vypočítavosti alebo turistickej neznalosti. Tu v Ríme majú farbu pleti rôznu, najčastejšie však bangladéšsku či pakistanskú, nájde sa aj čínska.
Nebudem predsa sedieť na byte a keď mám šancu, spravím si výlet. Šanca prišla a v piatok večer som si dohodla návštevu Perugie a Assisi. Odchod som plánovala na 7:58 v sobotu zo stanice Termini. Ale nestalo sa.
V piatok ráno sme sa vydali na asi dva a pol hodinovú cestu z Ríma do Neapola. Talianske diaľnice sa veľmi nedajú s tými našimi porovnať, takže cesta bola úplne pokojná. Neviem, aká je najvyššia povolená rýchlosť na diaľnici, ale pre istotu som to ani vedieť nechcela – tých 140 – 150 km/h je naozaj celkom dosť.
Áno! Stretla som sa naživo a osobne s donom Boscom. A nemusela som ani cestovať do Turína, žiadať o prijatie ani vypĺňať nejaké formuláre. Jednoducho som nastúpila do autobusu a vystúpila na Sásovej. Potom som prešla pár metrov a v kostole Panny Márie Pomocnice kresťanov už čakal on. Potichu si ležal pred oltárom. Okolo neho pár ľudí. Mladí, starší, deti, rodiny. Postupne prichádzali, až sa celý priestor zaplnil. Don Bosco prišiel na Slovensko!
Stala som sa fanúšikom čerstvého pečiva. Nebolo to až také náročné, predsa len, tá chuť vláčneho mäkkého a zároveň chrumkavého pečiva sa človeku zapíše do chuťových pohárikov veľmi jednoducho.
Alebo na poslednú chvíľu vypracované zadanie na predmet Autorské písanie :)
Študujem prvý rok na Akadémii umení v BB filmovú dokumentárnu tvorbu. Väčšina mojich spolužiakov si zvolila umelecký odbor, aby sa vyhli technike. Čo sme nechceli, to máme v rámci televíznej techniky - matematika a fyzika a čo ja viem čo ešte....
Po dvoch týždňoch sa opäť chystám domov – ja, človek internátny banskobystrický, sa vraciam na východ, do Košíc. Priznávam, celkom sa teším, od samej radosti vstávam ráno o siedmej, aby som si zbalila veci, naraňajkovala sa v pokoji a stihla krásny autobus do Ružomberka, kde prestúpim na vlak s príznačným menom Ružín a o dvanástej v pokoji dorazím do môjho rodného mesta.
inšpirovala ma dnešná kázeň v košickom UPCčku...o vďačnosti, o mladých a o evanjeliu...už dlho som nič nenapísala, ale dnes mi to akosi išlo celkom ľahko...
Už keď som minulý týždeň cestovala na Festival Lumen do Trnavy, vedela som, že chcem o tom napísať na svoj blog. Nechala som si však chvíľu času, aby som sa na všetko pozrela s odstupom.
