Allora, sono venuta qui...
Ta, prišla som. Lietadlo nemeškalo, nestratila som batožinu a tak som v utorok večer okolo desiatej nastúpila do shuttle busu nemenovanej maďarskej nízkonákladovej spoločnosti a nechala sa odviezť niekam do neznáma. V Ríme som naposledy bola takmer pred dvoma rokmi, aj to v úplne inej časti ako bývam teraz.
Šofér zastal pred celkom peknou budovou oproti ktorej je kino. Vonku ma čakali domáci - majitelia bytu. Starší manželia, veľmi príjemní. Priniesi mi vankúš, odovzdali kľúče, vyplatila som zvyšok nájmu a to ma už nechali na pospas dvom talianskym spolubývajúcim s chabými znalosťami angličtiny. Sicílčanky Sofia a Dalila sú však veľmi milé a ochotné, a hoci sa opýtam aj trikrát, vysvetlia to radšej po taliansky in modo semplice ako by použili angličtinu - to už musí byť kríza.
Popri všetkom strese, miernom kultúrnom šoku (avšak menší ako na západe) a vybaľovaní som sa aj zabudla najesť (popravde som si nič nestihla kúpiť). Ráno mi dievčatá svätosvete tvrdili, že polhodina mi stačí na to, aby som našla kanceláriu. No, za normálnych okolností je to vpohode, akurát že keď som vystúpila z metra na Subaugusta, nemala som ani poňatia, ktorým smerom ísť. Zabudla som ešte aj číslo domu a všetci mi tvrdili, že via Marco Dino Rossi je veľmi ďaleko alebo neexistuje.
Po tom čo som sa vybrala úplne opačným smerom a okľukou sa vrátila na Subaugusta som si konečne kúpila mapu (niežeby som sa predtým nesnažila, no nikde nemali), išla som sa na cestu spýtať vodičov autobusu (aj tí ma presviedčali, že taká ulica neexistuje, no po chvíli hľadania našli). Ochotný vodič (vraj som mala šťastie) mi povedal presne kde mám vystúpiť a kam ísť. (len pre info - autobusy chodia, kedy príde vodič, neexistuje presný poriadok :D aspoň tak mi to vysvetlili)
Konečne som (podľa mojej predstavy o 45 minút neskôr) dorazila do kancelárie. Sme tu štyria (Stefano-Talian, Lisa-Ruska žijúca v Taliansku, Manuela - Talianka narodená v Ekvádore, a ja - Slovenka!) a všetci sú veľmi milí. Spoločne sme sa naobedovali (panini, mozzarella, prosciuto), trochu mi vysvetlili prácu (dokopy zatiaľ toho nie je veľa) a v piatok ideme do Neapolu na 2-3 dni. Normálne mi aj našli mentora, che si chiama Alessio - vďaka za neho! Pomohol mi zohnať mesačný lístok na metro, spraviť nákup a nájsť najvýhodnejšiu telefonickú spoločnosť.
Cestou domov som po chvíli blúdenia (vďaka aj za to, mám tepláky na spanie - ešte tu nie je tak teplo, ako mi všetci tvrdili) som našla kostolo Santa Maria Ausiliatrice, pri robote mám Centro Don Bosco a aj Chiesa di San Stanislao...No, saleziánov sa nezbavím ani tu. Ale je to super, omše sú v dobrom čase, takže dnes ráno som už zvládla prvú taliansku omšu.
Večera bola podobná obedu, akurát som s dievčatami viedla praktickú ukážku talianskej gramatiky (rozdiely medzi - mi siedo, mi sto sedendo, mi sono seduta ).
V noci bolo teplejšie a už si zvykám aj na hlučnejších Talianov a rannú traffico. Ráno som blúdila len trochu, zvládla som omšu aj cestu metrom a dokonca som sa aj prešla až k práci, kúpila si vodu a jedlo na trhu a v pokoji som dorazila do práce.