Odkedy študujem a bývam v Banskej Bystrici, medzi nevyhnutné úlohy môjho týždenného rozvrhu patrí varanie a zaobstarávanie si jedla nejakým spôsobom. Neďaleko školy a internátu mám tri pekárne a Billu, čo mi túto úlohu značne uľahčuje. Skúsim teraz iba čiastočne porovnať neporovnateľné.
Sladké či slané pečivo z ktorejkoľvek z malých pekárničiek mi chutí oveľa viac, ako mierne gumové a vákuovo-balené (v neposlednom rade predražené) croisanty alebo chlieb. Neviem, čím to je, možno tým, že tí, ktorí ich pečú, do nich pridávaú najtajnejšiu prísadu - lásku.
Okrem chutného pečiva ma prejsť tých pár krokov naviac motivuje ešte niečo - usmiati a prívetiví ujovia pekári alebo tety pekárky. ,,Dobrý deň teta, máte ešte tie lekvárove rožky?" ,,Mrzí ma to, ale veľké už nie sú, ale máme čerstvé malé." ,,Tak si vezem z tých, ďakujem." ,,Nech sa páči, a pekný deň vám želám." .........,,Dobrý, poprosím vás tvarohovú taštičku." ,, 55 centov, nech sa páči." ,,Ďakujem." ,,Idete na svah? Vychytili ste pekné počasie." ,,Máte pravdu, veľmi sa teším." ,,Na lyžiarsky, alebo len tak?" ,,Len tak, až na Liptov, za rodinou a kamrátmi." ,,Tak vám želám pekný deň, užite si to." ,,Vďaka, pekný deň aj vám."
Ak si myslíte, že som iba vychytila ich svetlé chvíľky, musím vám oponovať. V týchto malých pekárničkách nakupujem už od októbra a zatiaľ som nechytila ani jeden z tých zlých dní. Možno preto, že títo ľudia majú svoju prácu naozaj radi. A okrem chutného pečiva vedia ľuďom podarovať aj kúsok úsmevu a záujmu. Kiež by ich bolo viac. Ale vďaka aj za týchto pár.
