Ako si sa cítil, keď Ťa odsúdili?
Cítil si bolesť, smútok, strach?
A predsa mlčal si, hoc neprávom Ťa bili,
Tvoja krv padala na zemský prach...
2. Na presväté Kristovo telo
priviazali drevo, na ktorom umrieť mal.
V Jeho žilách iste všetko vrelo,
On iba šiel a seba nám dal.
Teraz to prišlo, prvý pád.
Nevládze, no rozhodne sa vstať.
Ako Ho možno nemať rád,
to náš kríž musel na plecia vziať.
Pozeráš do tváre, hľa, Matka,
tam zračí sa len bolesť.
Chvíľa s ňou bola tak krátka,
Ďalej cudzí musia Ťa viesť.
Prichádza pomoc, neochotná a trpká,
Šimona z Cyrény donútili.
A predsa Tvoje sväté rany
aj jeho zachránili.
6. V Veronika už nevydrží a prichádza,
Chce uľaviť aspoň Tvojej tvári.
Bielu šatku Ti, Kriste, podáva,
Z nej pamiatka pre ňu žiari.
Už ani Šimon nestačí,
Druhýkrát klesáš k zemi.
Ľud kričí: ,, Berte ho! On nie je
Mesiáš prisľúbený!
Jeruzalemské ženy ronia slzy,
Ty im však vidíš srdcia.
Vravíš: ,,Nad sebou plačte,
Tento chrám musím zrúcať!
Prichádza koniec, opäť si spadol,
Na mieste ležať ostávaš.
Tých, ktorí idú nadol,
Svojím krížom sprevádzaš.
Strhávajú Ti šaty
A potupujú v Tebe človeka.
Otec však svoje dieťa chráni,
Do čistej lásky oblieka.
Tá bolesť bola ukrutná,
Keď klinmi prerazili kosti.
Robili to iba z príkazu,
Alebo v návale zlosti?
Trápenie dosiahlo vrchol,
O odpustenie pre nich prosíš.
Zvoláš: ,,Dokonané je!“ A smrť
Zlomila svoje kosy.
Z kríža vložili Ťa do Matkinho náručia,
Mária plače poslednýkrát.
Telo jej Syna úplne zmorené
Už nemá nám viac čo dať.
Ty už si s Otcom v Jeho Sláve
A oni plačú na zemi.
Do hrobu vložia zničený chrám
Ľudia zarmútení.