Lebo som bol hladný a dali ste mi jesť...
Dostávam sa prvýkrát do kontaktu s ťažkou formou autizmu. Claudio, 27ročný mladý muž. Nerozpráva, mierne agresívny (neuvedomuje si svoju silu), napriek tomu mi dáva lekciu o šťastí. Po včerajšej chorobe raňajkujem svoj zvyčajný puding. Sadne si vedľa a očividne má naňho chuť. Navrhnem jeho asistentovi, že mu dám svoj - mám v zálohe ešte jeden na zajtrajšie raňajky. Poďakuje sa a mne je odmenou šťastný Claudiov úsmev, keď prehĺtal prvú lyžičku. Akú radosť môže mať niekto z jednoduchého pudingu!
Bol som smädný a dali ste mi piť...
Fabiola. Netrúfam si odhadnúť vek. Na vozíčku, mentálny postih, ale vníma. Rozpráva málo. Žije s mamou, ktorá má problémy so srdcom. Sama sa nenaje, nenapije, neprezlečie, proste nič. V spoločnosti však trochu ožíva. Reaguje aspoň na pokyny, napi sa, dvihni hlavu. Najprv som mala taký rešpekt, možno až strach, ako sa správať k takému človeku. Potom som však pochopila - ona potrebuje všetko niekoľkonásobne viac. Napiť sa jej môže trvať aj niekoľko minút. Nevedela som, ako to spraviť správne - pomohla mi Vanessa, ďalšia z ,,domácich". So slamkou to ide ľahšie.
Bol som pocestný a pritúlili ste ma...
Rozprávala som sa s Ylleniou. Je hlavou a srdcom domu. Mladá, má tuším len 26 rokov, trojročného syna, ktorý sa volá Saro a je práve v deviatom mesiaci tehotenstva. Malá Mia vraj môže prísť na svet v podstate hocikedy. No Yllenia je tu takmer každý deň. Každý z tých dospelých je akoby jej veľkým dieťaťom. Pýtala som sa, ako vlastne Casa Famiglia funguje. Ako sa vzdelávajú, čo robia. Odpovedala mi celkom jasne: ,,Máme to o čosi ťažšie ako inde. Všade delia ľudí podľa diagnóz a pracujú s nimi oddelene. My prijímame všetkých bez rozdielu. Ale funguje to."
Bol som nahý a priodeli ste ma...
Giuseppe a Gabrielle. 51 a 47 rokov. Žijú spolu v byte - niečo na štýl chráneného bývanie, striedajú sa pri nich dvaja asistenti. Pomáhajú im s oblečením, hygienou a bežnými vecami. Obaja sú nadmieru spokojní. Z rodiny im ostali len súrodenci - Giuseppe má staršiu sestru a Gabrielle staršieho brata. Keď sa ich pýtam na to, ako sú spokojní v novom byte - Gabrielle sa neprestáva usmievať a Giuseppe spustí prúd slov o tom, ako sa mu to páči.
Bol som chorý a navštívili ste ma...
Včera som to už nezvládla a skolila ma choroba. Musela som ostať celý deň v posteli, hoci práve robili moju obľúbenú činnosť v tomto zariadení - keramiku. Okrem mňa sú tu ešte tri dobrovoľníčky, z Anglicka a Južnej Kórey. Za celý deň som ich prosila o jedinú vec, aby mi kúpili vreckovky - nestalo sa, zabudli. Bolo im úplne jedno, že sa nevládzem pohnúť. Po obede sa však stala vec, ktorá výrazne zlepšila môj deň - ,,ragazzi" (nepáči sa mi názov postihnutí) sa na mňa celý deň pýtali a aj napriek tomu, že nemohli prísť do izby, predsa sa na chvíľu prepašovali, opýtali sa, ako sa mám a že nech sa rýchlo vyliečim a budem s nimi aj zajtra.
Bol som vo väzení a prišli ste ku mne...
Don Franco, zakladateľ organizácie, dnes 82-ročný kňaz. Pred pár rokmi boli v Taliansku ,,ragazzi" zatváraní do ústavov bez rozdielu na stupeň postihnutia, ich vzdelávanie bolo na bode mrazu a integrácia na tom bola rovnako. Organizácia Capodarco sa zaslúžila o prijatie niekoľkých zákonov, ktoré umožńujú postihnutým vzdelávanie a integráciu. Založil niekoľko domov a teraz sa pokúša o tzv. stabilný dom, kde by mohli ,,ragazzi" bývať 24/7 a nie len prichádzať na pár hodín, ako je tomu teraz. Povedala by som, že je to svätec medzi nami. Nebojí sa snívať a realizuje aj sny tých, ktorých snívať nikto nenaučil.
O chvíľu sa môj pobyt tu skončí. Spomienky a skúsensoti však ostanú. Navždy v mojom srdci, moji ,,ragazzi" !
