Myšlienka ako obláčik

 Hrať sa s vyslovovanou myšlienkou, ako sa mača hrá s klbkom. Mať ju vo svojej moci, ako to dokáže len vietor s oblakom. Pritiahnuť si ju prstami, nechať ju voľne lietať vôkol celej miestnosti, odfúknuť ju preč... Ako obláčik by zmodravela, ak by som rozprával o snoch alebo nereálnych veciach. Sčervenala by sťa najkrajšia ruža na svete, keby som hovoril o láske. Pri rozprávaní o osobe, ktorú ľúbim, zružovela by ako jemné zapýrenie pri prvom vyznaní.
 Po chvíľke hrania si úlohy vymeníme - ako tsunami ma ovalí a vrazí do mňa silou vlastnou, ktorá ma skoro zhodí zo stoličky. Už nie ja som pánom myšlienky, ale ona je mojou vládkyňou. Zvláštne - teraz ja sa cítim ako obláčik pred chvíľou - ťahá ma hore-dolu, hádže zo strany na stranu, cítim, ako ružoviem, po kotrmelci som zelený, pri výskoku zmodriem. Je to úžasný pocit. Vedieť, že vás niekto ovláda, že vy sa môžete snažiť vyskočiť na najvyššiu budovu sveta s pocitom, že to fakt dokážete. S pocitom, že už nikdy nemusíte dopadnúť tvrdo - vždy bude nablízku obláčik, ktorý vás zachytí.
 Zobudil ma budík. Nepríjemné ustavičné pípanie rádiobudíka, pri ktorom si vždy spomeniem, že už dávno som ho mal vymeniť za nový. Túto rozhorčenosť vystrieda pocit zvláštnej radosti a spokojnosti. Pred očami sa mi objavil obláčik, ktorý premeňa farby chameleóniou rýchlosťou, roztiahne sa od steny k stene, pukne so zvukom z kreslených rozprávok a ako pierko spokojne zaparkuje pod posteľ. Nechcem nakuknúť, čo je s ním ďalej. Bolo by to zbytočné. Stačí mi uchovať si krásny pocit z farebnej šou, ktorú mi poskytol.
 Celý ostatný deň som bol šťastný. Vďaka obláčiku. Aké by bolo príjemné, keby ma zobudil aj zajtra...