A načo??

Je to tak. Tento môj "načo?" jav som spozoroval na sebe prvýkrát v lete pred troma rokmi. Pozval som jedno dievča (konkrétne spolužiačku)na zmrzlinu. Práve som nebol doma, tak sme sa dohodli, že sa stretneme o nejaké dva dni neskôr. Tak aj bolo.
Bolo poobede, mal som 3:50 na hodinkách, keď som sa vybral ísť po ňu (v snahe o džentlmenstvo) do jej bytu a odtiaľ na zmrzku. To bol celkom fajn začiatok, schôdzka prebehla už menej idylicky. Bola uponáhľaná, minimálne ja som bol nervózny, ale dobojovali sme to a nakoniec sme mali obaja dobrý pocit zo vzájomného stretnutia - to viem isto. Odprevadil som ju domov a šiel som do svojho obydlia. Chcel som podobnú schôdzku zopakovať, no tu mi prišla do cesty jedna - príjemná či nie, posúďte sami - udalosť. O dva dni sme mali ísť s rodičmi na dovolenku.
Keď som sa vrátil, každé ráno a celý nasledujúci deň som sa sám seba pýtal: "Pozvem ju zas? Ako to spravím? Kam pôjdeme? A kedy vôbec?" Nebolo z toho nič. Prečo? No predsa preto, lebo som si vždy odpovedal slovíčkom - áno, tušíte správne - "A načo?"
Ja hlupák! Vzdať sa takého pekného dievčaťa, s ktorým sa celkom dobre rozpráva... To dokážem len ja. Som si istý, že ak si na to nedám pozor, môj "načo" prístup mi viackrát zmarí osobný, možno aj profesionálny život. Tento prípad nech slúži mne aj ostatným ako výstraha. Zdá sa, že staré babky na dedinách v čase, keď vznikali ľudové múdrosti, mali pravdu:"Čo môžeš urobiť dnes, neodkladaj na zajtra."
Ale veď o tomto som vedel už ako malý chlapec z rozprávok! Prečo som nebol (a stále nie som) schopný proti tomu niečo urobiť? A síce: mohol, ale načo, však??