Ty si jednoducho najlepšia!
(Nič nevravím, len sa samoľúbo usmievam. Ticho. Reflektory áut. Strach, že nás niekto odhalí.) Chýbal si mi.
Ja viem, veď aj ty mne.
Ešte nechoďme! Prosím. Ešte chvíľu chcem takto ostať.
Dobre.
(Chcem ti toho toľko povedať, ale nemám odvahu. Mlčím. Vo vzduchu visia moje otázky, ktoré neslobodno klásť.) A inak, ako sa máš?
Velice dobre, ďakujem. A ty?
(Spokojne si povzdychnem.) Dobre. Teraz už dobre. Vlastne takto dobre mi nebolo už veľmi, veľmi dávno. (To snáď ani nie som ja a toto určite nemôže byť môj život. Začínam sa cítiť pod psa.)
Lúbilo by sa mi takto ostať.
(V hlave mi bliká svetielko. Jupiiiiiiiiiii!) Veď aj mne.. (Cítim, že teraz to príde. Teplo sa vyparuje, vkráda sa medzi nás chlad čiernej oblohy a bielych hviezd. Neviem prečo, ale chytí ma za šiju.)
Nečakaj odo mňa nič vážne.
Veď ani nečakám. (Ups, zareagovala som príliš rýchlo. Čo to povedal? Odtiahnem sa, natiahnem si kabát, lebo mi je zrazu taká zima. To snáď ani nie som ja a toto určite nemôže byť môj život. Bez slova naštartujem, dám hlasnejšie rádio a bez slova sa vezieme preč.)
Po týždni zmätku mi je jasné, že sa v tom budem rýpať, kým nedostanem odpoveď. Dostala som presne takú, akú som čakala, a dúfala, že práve takú nedostanem. Teraz sa mi zdá, že to prežil niekto iný, nie ja, to muselo byť moje druhé ja so svojím druhým životom. Už si neviem spomenúť, čo sa stalo, ako, kedy, kde. Na záver tohto života sme si konečne povedali, že toto nie je tá chvíľa. Tá chvíľa nepríde. Vieme prečo. Je nám to ľúto? Nie. Čistý stôl. Čas všetko povedal.
