Jana Andrášiková
Oficiálne stanovisko Aliancie Fair-play
Okrem mailu od Lucie Hátasovej, sa v mojej mailovej schránke objavilo aj toto:
Človek milión Zoznam autorových rubrík: Radosti cestovania, Zo života iných žien, Súkromné, Nezaradené

Okrem mailu od Lucie Hátasovej, sa v mojej mailovej schránke objavilo aj toto:

Piatok, deväť ráno. Na stole sa trasie telefón a bliká na ňom číslo mojej "sestry". Nemusím dvíhať, a viem, že sa niečo stalo. Dúfam, že budem konečne počuť tú nádhernú vetu: Budeme mať bábätko.

Stojím na balkóne v tenkej mikine a šľapkách. Opriem sa o studený múr za mnou, zavriem oči a je mi jedno, že je zima. Snažím sa vydymiť z hlavy to, čo sa práve stalo tam vo vnútri. Sledujem svitanie v tomto meste a cítim nezvyčajný pokoj. Vrznú balkónové dvere a ja stuhnem, lebo viem, kto z nich vyjde. Necítim nič.

Zobudí sa a v ústach má saharu. Pohne jazykom, snaží sa prehltnúť, jazyk sa beznádejne nalepí na podnebie. Otvorenie očí spôsobí mierny šok. Nezastrela. Nevládala. Nedvíha hlavu, rukou šmátra vedľa postele. Vždy tam má fľašu s vodou vhodnou pre dojčatá. Lačne hltá. Keď dopije, lepšie otvorí oči, aby zistila, aké škody napáchal včerajší večer.

Všetko má svoj dôvod a ten je zväčša až desivo jednoduchý. Vždy, vždy, keď sa mi niečo takéto stane, poviem si, že viac nenaletím. Že si dám pozor, udržím moje city na uzde. Príde na pohľad milý človek. S krásnymi očami, iskrivým pohľadom, šarmom, charizmou, živočíšnou príťažlivosťou - nazvem si to, ako chcem. Odolávam. Je milý. Odolávam. Vytrvalo sa mi venuje. Lámem sa. Podvoľujem, púšťam city z uzdy, veď čo ak by náhodou... Dostanem si ho pod kožu. A bum! Blesk z jasného neba. Zrazu nie sme len my dvaja. A mne dochádza, že navyše som tu ja. Opäť. Koľkokrát ešte? Som zlomená. Aké jednoduché.

Vzala som von starého známeho. Človeka, na ktorého som dosť dlhý čas kašlala kvôli uniformám a podobným hlúpostiam.

Včera večer som sa nechala mojimi sesternicami prehovoriť na dedinskú hodovú diskotéku v susednej dedine. Čo spočiatku vyzeralo ako tragický omyl, zmenilo sa na noc plnú prekrásnych spomienok.

Myslím, že som sa o nich v niektorom článku už zmienila. Ale včera, keď nám prišli namontovať klímu, trošku som sa nad nimi zamyslela.

Mám bratranca, ktorý má rád pivo. Nebolo by na tom nič zvláštne, keby nemal osem rokov. A čo je ešte zarážajúcejšie, vyzerá to tak, že to serie hocikoho iného z našej rodiny, len jeho rodičov nie.

Zle spím, lebo sa blíži tvoje výročie, ktoré ja už päť rokov vytrvalo bojkotujem s kamennou tvárou a tvárim sa, že sa ma to netýka, každého, kto vyroní slzu, prísne okríknem: Nerev! Vtedy mám v hlase toľko nenávisti, že všetci na mňa prekvapene pozrú, kde sa to vo mne berie. Neviem. Asi toto je môj spôsob, ako sa s tým vyrovnávam.

Človek si po dlhom čase opäť zapne správy a napriek tomu, že vie, v akom duchu sa nesie väčšina príspevkov tejto televízie (a nielen tejto), ostáva šokovane s lyžičkou polievky na pol ceste k ústam civieť na obrazovku.

Nemusela som sa zúčastniť, ale asi trpím masochistickými sklonmi, takže som v sobotu na obed nastúpila na vlak a s opicou sa vybrala v ústrety zábave, na ktorej charakteristiku stačia dve slová - rodinná oslava.

Bacha, dnes cestujem vlakom do Trenčína, možno spôsobím svojou neschopnosťou vykoľajenie, strhnutie trolejov, ale minimálne aspoň meškanie :)

Odkaz. Vám všetkým, ktorí si myslíte, že ste v obraze. Vám všetkým, ktorí máte potrebu reagovať na všetko, čo napíšem. Skalným prispievateľom, ktorí majú pocit, že všade boli, všetko videli a poznajú ma lepšie ako ja sama. Vám, čo ste mi poslali toľko úchylných e-mailov, že to gmail.com ešte asi nevidel. Nie som skalný fanúšik Kontrafaktu, ale dovolím si zacitovať:

Neskončila síce na psychiatrii, ale veľa nechýba. A v podstate to ani nie je také vtipné, ako by sa mohlo zdať.

Videla som ťa už z diaľky a veľmi som sa na teba tešila. Hoci si ma trochu otravoval celý minulý týždeň, lebo však vieš, všetkého veľa škodí, a ty si chodil každý deň, aj s kamarátmi a príjemné to nebolo. Ale včera.... včera si ma dostal.