Všetci do jedného. Okrem nej, pochopiteľne, ale veď to je koniec koncovúplne jedno. Hlavne vám. Áno, vám, čo sa búchate do pŕs, ako vám záležína tom, aby bola šťastná. Ako môžete vedieť, čo je pre ňu najlepšie?AKO?! Vy, čo ste neboli schopní podať jej ruku, keď to potrebovalanajviac na svete, ale keď má na dosah svoje šťastie, možno svoježivotné, tak jej len hádžete polená pod nohy... Choďte všetci do čerta.Všetci do jedného. Zničili ste všetko, na čom jej záležalo, a tváritesa pri tom milo. Že vám nie je hanba! Pozreli ste jej niekedy do očí?Videla som v nich zomrieť šťastie. Zabili ste ho vy. Všetci do jedného.Že rodina...pche! Choďte všetci do čerta! Komu sa pôjde vyplakať naplece? Vám? Alebo vám? Alebo nebodaj vám?! A vy si hovoríte rodina?!
Píšem o nej, lebo mi to dovolila. Píšem o nej, lebo už ďalej nevládze. Píšem o nej, lebo dúfam, že keď tieto slová uvidíme spolu na monitore počítača, aspoň trochu zmiernia bolesť. Jej aj tú moju.
