Je jedno, akým tónom a za akých okolností to poviem. Akonáhle vypľujem túto vetu - Chcem sa s tebou rozprávať. - automaticky vetrí prúser.
Sedím v práci a zavolá mi Muž môjho života. Ako sa máš? Ako si sa vyspinkala?
(Bože, jak ja neznášam chlapov, čo používajú zdrobneniny typu vyspinkala, ahojky, mojko a majkaj sa krásnučko!) Cedím cez zuby neurčité odpovede. Odmietam telefónu vykladať, prečo som celý víkend nebrala telefón a neodpovedala na maily a sms.
Bla, bla, bla...
Pýtam sa, či dnes príde.
Urobím pre to všetko.
No, tak to už poznáme. Preložím si túto vetu po svojom - nečakaj ma. Ok. "Ale ja by som bola fakt rada, keby si prišiel, chcem sa s tebou rozprávať."
Čo sa deje?
"Nič."
Ale znelo to tak vážne, deje sa niečo?
Vôbec to neznelo vážne, nedala som na tie slová nijaký zvláštny dôraz, povedala som to, akoby som hovorila, že som na obed mala makové šúľance. "Jednoducho sa chcem s tebou rozprávať a chcem ťa pri tom aj vidieť." (Panebože, stokrát som mu už povedala, že niektoré veci sa jednoducho do telefónu nehovoria!)
Ale veď mi povedz teraz, čo sa deje!
(Ale už ma fakt serieš!) "Pozri, nevideli sme sa už skoro dva týždne, čo je čudné na tom, že ťa chcem pri rozhovore aj vidieť?"
Dobre!
Farbu jeho hlasu a intonáciu si domyslite, ale príjemné to nebolo.
Však uvidím, či budem mať čas.
Aha! Včera do telefónu plakal, že ma chce vidieť a svätosvete mi sľuboval, že dnes určite príde, a keď mu poviem, že sa chcem rozprávať, tak uvidí, či bude mať čas.
OK! Chápem, že niektoré veci by bolo lepšie oznamovať (najmä pre stranu, ktorá oznamuje) písomne z iného kontinentu. Ale sú veci, ktoré by sa mali hovoriť do očí. Najmä, keď sú to veci, ktoré zdemolujú život jednej, druhej alebo obom stranám.
