Vyjdem z vlaku na Hlavnej stanici a ponáhľam sa na zastávku MHD, čím skôr budem v práci, tým skôr odtiaľ odídem, nie? Predieram sa mrakmi prichádzajúcich, odchádzajúcich, čakajúcich, pred budovou HS (rozumej Hlavná stanica) fajčiacich či len tak postávajúcich. Pozerám do zeme a zrazu mi dopadne na špičku topánky hustý zelený mrm... ani neviem, ako to nazvať.... zhluk slín? Môže byť? Viete, čo to je, nie..
Panebože! Zastanem a červená od hnevu zagánim na autora tohto chutného ranného potešenia. Dialóg:
Ja: "Niečo si si odložil na moju topánku!" Ukazujem na špičku.
Mladík: "Neeeerozčuluj sa cicaaaaa." Otočí sa späť ku kamarátom s hurónskym smiechom.
Iniciatívne vyberiem z kabelky hygienickú vreckovku, poklepem ho po pleci a so zdvihnutým obočím mu ju podávam. Nie preto, aby sa vysmrkal. Preto, aby utrel tú chutnú ozdobu z mojej topánky. Kuká na mňa jak puk.
Chvíľu zvádzame boj, kto uhne prvý pohľadom. Keď sa chutný mladík k ničomu nemá, vysmrkám si ten nos ja a s vetou: "Na toto sú tieto malé zázračné vecičky." mu ju strkám do vrecka bundy. Využívam moment jeho prekvapenia šoku a drzo si chutnú ozdobu zo špičky topánok utieram o jeho nohavice.
Nechápe.
Keď si topánku doleštím, usmejem sa dvadsaťdolárovým úsmevom a odchádzam.
Kým sa dostanem na zastávku, musím prekľučkovať cez niekoľko podobných chutných zelených, bielych, žltých (doplň podľa svojich zážitkov) odzdôb na chodníku.
Neviem, čo ma se štve viac - ten trtko alebo tie pľuvance? Čo by na to asi tak povedala jeho mama?
