Táto noc plná zábavy (a myslím to ironicky) sa zmenila na mini stretávku zo základnej školy. Takú neplánovanú. Najprv som objavila spolužiačku, ktorú som nevidela od ôsmej triedy na základnej škole, kedy som ja "vystávala", ale ona ostávala v deviatej triede. A potom to už išlo ako po masle. Z davu baviacich sa detí sa vynárali ďalší a ďalší, a mne sa na tvári usadil široký úsmev, z ktorého ma ešte teraz tak príjemne bolí sánka.
Nepoznali ma. Až keď som sa neprestávala usmievať a kládla otázku: "Ty ma fakt nepoznáš?", každý zvolal: Jana!
No, aj mi je ťažko opísať, ako som sa po všetkých tých zvítaniach cítila. Vrátila som sa späť, do školských lavíc. Ba nie, až do materskej škôlky som sa preniesla. Na záchod, kde som sa prvýkrát bozkávala s Dominom. Na pieskovisko, kde sme sa Kačenou stále hádali. Koľko spomienok zrazu, vecí, na ktoré som už dávno zabudla, podložených nôh a poťahaní za vlasy, zodratých nohavíc a roztrhnutých punčošiek, rozbitých kolien a nazbieraných gaštanov, opísaných príkladov z matiky a hrubiek v diktátoch, koľko školských lások.
A tak, na prahu najväčšej krízy som stretla moju minulosť, s ktorou som si vymenila čísla, aby sme mohli napísať budúcnosť. A zaspávala som s fajn pocitom, že nech už sa človek cíti akokoľvek zle, nejakým zázrakom sa mu v živote vždy pripletie pod nohy niekto, kto to môže zmeniť. Hoci len na chvíľu.
